Březen 2018

Stredoškolská

31. března 2018 v 4:04 | MaťaaPunk |  Napísal život
Na začiatok len tak v skratke. Nie som ten typ človeka, ktorý by samovoľne vyhľadával veľký kolektív ľudí navôkol seba. Moje pôsobenie na strednej škole môžem charakterizovať ako niečo možno utiahnuté, čudné, usmievavé a v neposlednom rade bláznivé.

Lebo bez toho správneho šialenstva, by to v školských laviciach naozaj nebolo ono. V podstate by som mohla povedať, že stredná škola mi dávala do života veľa skúseností a zážitkov.

Charakteristikou pre toto obdobie by bolo veľké množstvo emócií, nálady a pocitov.
Spoznala som niekoľkých ľudí, ktorí si v mojom srdci nájdu označenie stredoškolská spomienka. Navždy.

Našla som niečím neskutočných bláznov, vďaka ktorým som objavovala čaro stredoškolského života. A naozaj to stálo zato.


Aj keď sme piatkové večery neprežívali spoločne v mestských podnikoch, dokázali sme tento náš školský svet vnímať inak. Spoločne sme hľadali nové cesty v našich životoch a zároveň sme sa smiali na osudoch, ktoré nás postihli. Spoznávali sme a sa učili sa jeden od druhého.

Občas niečo rozumné a sem tam aj niečo nezbednícke.

Výroky, ktoré mapujú toto dlhé obdobie sa poctivo vynímajú nad mojou posteľou spoločne s niekoľkými fotkami.

S veľkým presvedčením môžem povedať, že ich by som už nevymenila za nikoho iného.

Oni vedia prečo. Pretože sú niečím, čo v mojom svete chýbalo. Neviem povedať, čo presne to bolo, no aj keď nezistím, čo je tá zvláštna vec, budem ich mať rada.

A aj vtedy, ak jednému bude ťažko od žalúdka a bude potrebovať studené obklady na čelo. :-)

V školskom prostredí vznikajú mnohé kolektívy a priateľstvá, ktoré dokážu zotrvať na celý život. Veľa ľudí spoznáme a snažíme sa s nimi prežiť čo najkrajšie chvíle, ktoré môžu trvať čo najdlhšie.

Som si istá, že oni boli tí správni blázni, vďaka ktorým som mohla prežiť stredoškolské obdobie s úsmevom na tvári.

A ja verím, že to naše priateľstvo vydrží najdlhšie, ako len bude možné.

Ďakujem Vám, drahí moji stredoškolskí spolužiaci, zato, že som Vás mohla spoznať a hlavne zato, že ste mali odvahu, aby ste vstúpili do môjho života.

Lebo viem, že to so mnou vôbec nie je ľahké.

Tá minulosť..

30. března 2018 v 20:01 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Niekedy je ťažké nežiť minulosťou a nerozjímať sa nad budúcnosťou. Vraj treba žiť len tu a teraz. Vždy pre jeden okamih a daný moment, ktorý sa nám v živote naskytne. Ale niečo na tom bude predsa len pravdivé. Aj keď..

Ja som sa učila príliš dlho to, ako sa odpútať od minulosti. Nebolo to jednoduché a ani jednoznačne cielené. Nevedela som, čo konkrétne sa musí v mojom živote udiať, aby som nebola viazaná k mnohým udalostiam v mojom živote.

Ale po nejakom čase a mnohých uváženiach som našla pre seba odpovede.

V jeden večer, keď zapadalo slnko, som sedela na lavičke a sledovala mesto, v ktorom som kedysi dávno dospievala. Určité obdobia boli komplikované, no všetko to, čo sa vyvinulo skončilo pravdepodobne najlepšie, ako len mohlo.

Vždy keď som premýšľala nad mnohými udalosťami bola som myšlienkami len tam, kde som byť vôbec nechcela. Ale uvedomila som si, že treba niekde spraviť zmenu.

Radikálne, rýchlo a bezbolestne.

Zmenu, na ktorú som potrebovala veľké odhodlanie a ešte viac času.


Klišé. Pretriedila som si všetky fotky, obrázky, vstupenky a ostatné "hlúposti", ktoré mi pripomínali niečo konkrétne, na čo som chcela prestať myslieť. Aj keď na druhú stranu, boli tam aj spomienky na pekné zážitky. No keď som už raz začala, tak som to musela aj dokončiť.

Možno to boli prechádzky s niekým, na kom mi v istých obdobiach záležalo možno až príliš. Možno to bolo o výletoch, ktoré by som si najradšej zopakovala znovu a aj hneď.

Teraz by som už ani nedokázala pozrieť do očí niektorým ľuďom, aj napriek všetkému peknému, čo som s nimi prežila.

Prísť na to, ktorých ľudí naozaj skutočne vo svojom živote potrebuješ, je jeden z najkrajších pocitov, ktoré môžeš mať vo svojom srdci. Naozaj.

Keď je v tvojom srdci niekto, na kom ti skutočne záleží. Komu záleží na tebe rovnakým spôsobom.

Práve pre takých ľudí sa neoplatí pozerať na minulosť. Naučili ma, že ak chcem reálne prežiť prítomnosť, nesmiem pozerať na minulosť ako na niečo, čo by ma mohlo ohrozovať v nových rozhodnutiach. A ešte k tomu si mám vychutnať pocit, ktorý mám, keď som s tými skutočnými ľuďmi, lebo s nimi to zato stojí.

Som rada, že som našla spôsob, ako zabudnúť a nepozerať naspäť, aj keď to nešlo hneď. Po pomalých krokoch som kráčala novým svetom. A samozrejme, s novými ľuďmi.

A za tento nový svet som nesmierne vďačná.

List môjmu starému ja..

21. března 2018 v 19:52 | MaťaaPunk |  Kto som?
Niekedy je ťažké nežiť minulosťou a nerozjímať sa nad budúcnosťou. Vraj treba žiť len tu a teraz. Vždy pre jeden okamih a daný moment, ktorý sa nám v živote naskytne. Niečo na tom bude predsa len pravdivé. Aj keď..

Ja som sa učila príliš dlho to, ako sa odpútať od minulosti. Nebolo to jednoduché a ani jednoznačne cielené. Nevedela som, čo konkrétne sa musí v mojom živote udiať, aby som nebola viazaná k mnohým udalostiam v mojom živote.

Ale po nejakom čase a mnohých uváženiach som našla pre seba odpovede.
V jeden večer, keď zapadalo slnko, som sedela na lavičke a sledovala mesto, v ktorom som kedysi dávno dospievala. Určité obdobia boli komplikované, no všetko to, čo sa vyvinulo skončilo pravdepodobne najlepšie, ako len mohlo.

Vždy keď som premýšľala nad mnohými udalosťami bola som myšlienkami len tam, kde som byť vôbec nechcela. Ale uvedomila som si, že treba niekde spraviť zmenu.

Radikálne, rýchlo a bezbolestne.

Zmenu, na ktorú som potrebovala veľké odhodlanie a ešte viac času.

Klišé. Pretriedila som si všetky fotky, obrázky, vstupenky a ostatné "hlúposti", ktoré mi pripomínali niečo konkrétne, na čo som chcela prestať myslieť. Aj keď na druhú stranu, boli tam aj spomienky na pekné zážitky. No keď som už raz začala, tak som to musela aj dokončiť.

Možno to boli prechádzky s niekým, na kom mi v istých obdobiach záležalo možno až príliš. Možno to bolo o výletoch, ktoré by som si najradšej zopakovala znovu a aj hneď.

Teraz by som už ani nedokázala pozrieť do očí niektorým ľuďom, aj napriek všetkému peknému, čo som s nimi prežila. Prísť na to, ktorých ľudí naozaj skutočne vo svojom živote potrebuješ, je jeden z najkrajších pocitov, ktoré môžeš mať vo svojom srdci. Naozaj.

Keď je v tvojom srdci niekto, na kom ti skutočne záleží. Komu záleží na tebe rovnakým spôsobom.
Práve pre takých ľudí sa neoplatí pozerať na minulosť. Naučili ma, že ak chcem reálne prežiť prítomnosť, nesmiem pozerať na minulosť ako na niečo, čo by ma mohlo ohrozovať v nových rozhodnutiach. A ešte k tomu si vychutnať pocit, ktorý obnáša stretnutia s tými skutočnými ľuďmi. Lebo s nimi to zato naozaj stojí.

Som rada, že som našla spôsob, ako zabudnúť a nepozerať naspäť, aj keď to nešlo hneď. Po pomalých krokoch som kráčala novým svetom. A samozrejme, s novými ľuďmi.

A za tento nový svet som nesmierne vďačná.

Ty si ten najväčší paradox

3. března 2018 v 23:35 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Paradox. Jav, ktorý zdanlivo odporuje prostému názoru. Protirečiace spojenie myšlienok protizmyselného tvrdenia.


Niekedy je to až príliš komplikované a nezrozumiteľné. Už dlhšiu dobu píšem to, ako sa zmieriť so zlomeným srdcom, ako nesprávnych ľudí vyhnať zo života a to, ako žiť na tomto svete. Možno aj to, ako sa ubrániť láske.

Moje srdce nebolo zlomené rovnako ako niekoho iného. Aj keď som ho možno ešte dávno na začiatku ľúbila, neuvedomovala som si to tak, ako by som bola možno teraz. V týchto chvíľach je to už všetko iné. Zo svojich citov a nálad k nemu som vyrástla a asi aj dospela. Preto som odhodlaná rozpovedať svoj príbeh.


Príbeh, ktorý je jeden veľký paradox. Mnoho vecí okolo nás sú len samé paradoxy, ktoré si niekedy možno ani neuvedomujeme. No prečo je to na tomto svete práve takto?

Keď som ho raz dávno spoznala, netušila som aké je jeho meno a ani koľko má rokov. Vedela som len to, že má rád hudbu tak isto ako ja. Práve vďake nej sme sa mohli zoznámiť. A možno ten príbeh začal už v ten večer, keď som sedela vo vlaku a cestovala za novým dobrodružstvom. Vtedy by mi vôbec nenapadlo, že spoznám človeka, ktorý bude mať v mojom živote určitým spôsobom dôležité miesto.

Dlhú dobu sme neboli ani v kontakte a ani sme sa nevideli. Vlastne, sme ani nehľadali spôsob aby sme to zmenili. Teraz sa len pousmejem nad tým, aká dlhá sa mi zdala diaľka, ktorá bola medzi nami. Tá diaľka, ktorú precestujem niekedy za jeden týždeň aj trikrát. A vôbec mi to nevadí.


Naše stretnutia boli vždy svojim spôsobom o niečom inom a zároveň aj o tom istom. Rozprávali sme sa o našich životoch, úmysloch a myšlienkach do budúcnosti. Aj po tých vyše dvoch rokoch si rada sadnem na jednu lavičku v parku, ktoré mi vtedy v tme pripomínalo bludisko. Vlastne, aj teraz ten park nazývam chaosom a bludiskom pre moje myšlienky. Až príliš často tam chodím premýšľať nad zvláštnymi situáciami.

Odrátavať niekoľko dní do nášho stretnutia? To bola činnosť, pri ktorej som aspoň na malú chvíľu nemusela premýšľať nad realitou povinností naokolo mňa. A vždy to bol jedinečný pocit. Aj keď stále neviem pochopiť význam toho všetkého, čo sa deje.

Niekedy je až také ťažké písať.. Ale ak píšem o tebe, nie je to až také zložité..