Volám sa Maťka a písanie mi vytvára radosť zo života.

Září 2017

Absurdnosť nemá hraníc

Pondělí v 19:25 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Na začiatku bola absurdnosť. Veľká absurdnosť. No priniesla úsmev na tvári. Možno to bolo prekvapivé, možno nečakané, no predsa bolo na tom niečo pekné. Nebol to vtip, bola to realita.

Pekná absurdnosť.
Človek má svoje myšlienky, ktoré by mu mali spríjemňovať prežité dni. S úsmevom na tvári. Za mnohých okolností, ktoré sa naskytnú v našich osudoch.
Uvažovať nad tým, čo by bolo potrebné, no aj niečoho, čo je nazvyš. Ale, tak či onak, v prvom rade by to mal hneď na čele viesť úsmev. Mal, no občas...

Jednoduché, však?
Prešlo niekoľko máličko hodín a postupne sa z absurdného stávalo niečo reálne. Vďaka cigaretovému dymu, čaju, smiechu, úsmevu a oháňania sa vankúšom.

Ale, čo vlastne bolo to reálne? A čo bolo toho príčinou?
Len pocit, alebo myšlienka? Niečo často nevídané, ale i tak zaujímavé. Možno niečo medzi tým. Niečo, čo si by si zaslúžilo väčšiu pozornosť. Lebo asi to tak naozaj bude lepšie a správnejšie.

Tak ako teda?
Odkrývaním minulosti postupne z človeka opadá nejaký kúsok záťaže, ktorú si so sebou nesie. A niekto sa tej záťaže zbavil veľmi rýchlo a účinne, s úsmevom na tvári. Však?

A ten, čo kráča so záťažou?
Asi naozaj by mal začať premýšľať o kúsok inak. S lepším pocitom v myšlienkach. S tou prijateľnou nerozvážnosťou. Lebo jednoznačne to s ňou pôjde o niečo lepšie, na tomto svete.

-----

Nad otázkou prečo, stále premýšľam, aká by bola odpoveď. Nájsť niekoho, kto dokáže v jednoduchosti vysvetliť, prečo to má tak naozaj byť. A na konci sa jednoducho zasmeje. A v niektorom ďalšom okamžiku sa začnú vytvárať nové a nové myšlienky. No na ten priamy dôvod možno ani moje myšlienky neprídu.

Ale jedna vec je na tom určite jednoznačná a pekná.
Tie myšlienky majú v sebe niečo, čím sa dokážu stať naozaj zrealizovanými.

Melódia ticha

Sobota v 18:55 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie

Učarovala mi hudba, zas a znova. No vždy inak, ako predtým. Rozosmeje, vykúzli úsmev na tvári a spomenie si. To aj napriek tomu, že sa v ušiach neozývajú jej tóny a melódia.

Zvláštne, však?
No možno ani nie. Čo by na to povedali iní?
Šialenosť, nemožnosť, hlúposť?

Nie.

A čo ak?

Áno.

Harmónia.
Ticho v niektorých správnych chvíľach vie liečiť. Aspoň na chvíľu, keď nie navždy. Spomenúť si. Usmiať sa. A ďalej kráčať. A spríjemniť si nasledujúci deň, ktorý čaká na nové rozhodnutia.
Vyváženosť myšlienok.

A čo ak?

Áno.

Niekto povie pokoj?
Jednoznačný víťaz všetkých dní. Ktorí je tu najviac potrebný. Možno to nie je ľahké s ním, ale ešte ťažšie je to bez neho. A pokračovanie cestou necestou môže byť o niečo krajšie.
Nehybnosť myšlienok.

A čo ak?

Áno.

Niekto povie radosť?
Široký úsmev na tvári. Z čiernoty sa stáva farebnosť. To ostatné za to určite nebude stáť. A na konci cesty by mala ostať už len ona. Tá nefalšovaná.
Potešenie myšlienok.


Hudba.. Hudba o melódii, a tichu..