Volám sa Maťka a písanie mi vytvára radosť zo života.

Znova?

16. dubna 2017 v 22:16 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
A znova sa začína ten istý kolobeh v mojej hlave.. Začne vtedy, keď mojej duši začne niekto chýbať. Poslednú dobu mi ani nevadilo, rozprávať sa so spolužiakmi. Aj keď väčšinou len o školských veciach, ale predsa. Asi sa neviem dočkať toho, kedy sa opať na aspoň chvíľu vrátim do ošialu menom škola. Ale naozaj to nebude nadlho.

Hneď potom prídu dni plné umenia, radosti a smiechu. Už sa neviem ani dočkať, kedy si znova začnem užívať vnútorný svet fantázií a predstáv.
Naozaj sa teším, no na druhej strane toho všetkého pekného, je znova niekde v mojom vnútri ten smútok, že si budem musieť ešte chvíľu počkať..

A k tomu, stále len premýšľam, premýšľam a ešte raz premýšľam.. A úplne ma to vyčerpáva. Lenže teraz je to všetko obrátené naruby. A akosi sa mi nedostavuje do mojej mysle zmysel. Chcem sa usmiať a vedieť, že je všetko v poriadku.
Tá pieseň, ktorú teraz počujem, mi tak veľmi pripomína naše spoločné leto. Uvedomujem si, že minulý rok, bol po niekoľkých rokoch najsilnejší, čo sa týka mojich spomienok a zážitkov.

Možno to všetko bude sebecké, ale chcem späť tie naše spoločné chvíle.. A zažiť ich znova.. Znamenali pre mňa až príliš veľa.A pri spomienke na to naše mesto, mám znova slzy na kraji. Aj keď nechcem v sebe dusiť pocit toho, že na silu potrebujem navštíviť to miesto a vidieť niekoľko ľudí. No ja sa tam cítim šťastná a pochopená.


Myšlienky odbočili inou cestou. Tá prekliata sociálna sieť, kde stále vidím tvoje meno a hneď vedľa neho zelenú guličku. Lenže ja nemám odvahu..Alebo mám v sebe pocit, ktorý neviem pomenovať.. Už som niekoľkrát premýšaľala nad tým, či by bolo správne, ak by si si prečítal niektoré mnou napísané riadky. Ale asi len tie, ktoré patria tvojej osobe. Nie som si istá tým, ako by si zareagoval. Predsa len som si v jednej veci istá - určite by si to nečakal...

Veľa ľudí o mojej osobe netuší o mojom písaní, čítaní a občasnom kreslení. Len vedia, že sa o niekčo kreatívne zaujímam. Bolo pre mňa ťažké, sa niekomu zveriť s týmto mojim "virtuálnym denníčkom". Tí, ktorí by sa to dozvedeli by to pochopili a boli by z toho nadšení, len som nedokázala všetky svoje myšlienky zdieľať s tými, ktorých mám nadovšetko rada a znamenajú pre mňa najviac toho, čoho si zaslúžim..

Ale už to boli dva roky. A za ten čas som pochopila, že to všetko nemôžem dusiť v sebe, ale musím o o tom hovoriť. A v druhom rade možno aj písať a zverovať svoje písmenká niekomu inému..

Ten čas sa rúti až príliš rýchlo..
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama