Volám sa Maťka a písanie mi vytvára radosť zo života.

Chýba mi

14. dubna 2017 v 19:22 | MaťaaPunk |  Napísal život
Prečo sú tak ďaleko.. Chýbajú mi. Chcem ich mať pri sebe. Tak ako keď som bola malá a moji spolužiaci bývali len o pár ulíc ďalej ako ja.. Bolo jednoduché si len tak zazvoniť na zvonček paneláku a opýtať sa druhých rodičov, či ich dieťa môže ísť von. A vtedy nám k šťastiu stačila lopta, nejaké cukríky a poprípade sladká malinovka, ktorú väčšina z nás mala zakázanú piť. Ale v daných momentoch sme sa cítili jednoducho šťastne. A viac sme dovtedy nepotrebovali.

No ako som dospievala, potrebovala som mať pri sebe iných ľudí. Tých starších ľudí.. Na začiatku môjho "obdobia vzdoru" som mala možnosť spoznať mnoho ľudí.. Ale po niekoľkých rokoch ich neostalo veľa.
Nie som smutná z toho, že je ich menej ako predtým, som šťastná, že mám práve ich. A sú tu aj tí, ktorých som mohla spoznávať neskôr. Vďaka umeniu a hudbe.

Ale na druhej strane som smutná, keď nie sú odo mňa len cez cestu, poprípade ulicu.. To sa najskôr musím autobusom dostať na vlakovú stanicu, počkať na vlak a potom si môžem vychtnávať čas so správnymi priateľmi.

Rada cestujem vlakom, s hudbou v ušiach a pohľadom von oknom. No keď musím ísť domov, trhá mi to srdce a moja duša plače. Ja viem, že sa s kamarátmi nemôžem vidieť často.. Ale niekedy som smutná z toho, že nemôžem večer len tak odísť z domu, prejsť pár ulíc a byť s nimi..

Keď som dúfala, že sa znovu uvidíme, prišiel na mňa kašeľ aj s nádchou a mňa to úplne zmohlo. A ani vo sne by mi nenapadlo, že teraz by ma dostala nejaká ukýchaná choroba. Bola som smutná, sklamaná a ničilo ma to.. Nemohla som za to, že sa nám zrušil program, na ktorý sme sa tešili neskutočne dlho. Ale mohla som za to, že som natešovala ľudí okolo seba a nakoniec som musela ostať v posteli s pohárom čaju a neskutočným množstvom vreckoviek, ktoré sa ešte teraz kvalitne a rýchlo míňajú.

Čítala som jednu knihu na internete, keď už som sa na nič lepšie nezmohla.

Ani neviem ako, ale popri čítaní sa mi z očí pustili na tvár slzy.. Nedalo sa to zastaviť, keď som pri čítaní myslela len na to, že mi chýbajú ľudia, ktorí mi dávajú ten najväčší zmysel sa stále usmievať.

Chýba mi to sivé výletné auto s vami dvoma na predných miestach a s plagátmi v kufri. Pri spomienke na to modré maličké autíčko, sa stále v mysli usmejem. Naša čajovňa, galéria, stánok s rýchlym občerstvením..

Chýba mi aj to veľké divadlo a kaviareň s okrúhlym stolom, kde bol položený pohár s kávou a nealkoholické pivo. Ako som sedela a bola ticho, lebo som potrebovala si v hlave urovnať myšlienky.

Chýba mi tá lavička pod kopcom, vyhrievaná slnkom, na ktorej som sedela, kým som nedočkavo čakala, kedy prídeš zo školy. Ale bola to lavička, kde som pred dávnym časom pochopila niekoľko vecí.. A bola som tam s ním..

Chýba mi tá najkrajšia minuloročná predvianočná náladu, akú som mohla zažiť. Tá hudba, ten smiech, tá radosť a v neposlednom rade ten úsmev, ktorý u mňa pretrvával až do bieleho rána, kým som sa nepozrela do zrkadla.

Ja rozumiem tomu, že všetci z nás máme povinnsoti a vy ich máte trojnásobne viac ako ja. Lebo viem, že treba bojovať zo všetkých síl. Aj keď to možno nie je vždy podľa našich predstáv. A keď sa dá pomalými krokmi prejsť cez jednu zlú udalosť, objaví sa ďalšia.. A mňa ide znova vo vnútri roztrhnúť od toho, ako som proti tomu všetkému bezmocná..

Jediné čo vám môžem v týchto chvíľach povedať, je ľúbim vás..
A som tu vždy pre Vás.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama