Volám sa Maťka a písanie mi vytvára radosť zo života.

Duben 2017

Moja bublinka

29. dubna 2017 v 12:59 | MaťaaPunk |  Kto som?
Život v bubline?
V akej bubline?

Sociálnej, internetovej, spoločenskej, alebo tej obyčajne vlastnej..


Bublinka, na ktorú momentálne nedám dopustiť. Zmysel niečoho fiktívneho, čo teraz nejde presne popísať. Ale predsa to znamená vec veľkú, dôležitú..

Bublinka, ktorá sa nachádza okolo mojej osoby je maličká, zmestí sa do nej len niekoľko tých správnych ľudí, o ktorých som si istá, že nebudú mať dôvod, aby bublinke ublížili. Stretla som sa s názorom, že moja uzavretá bublinka bude príliš veľký problém pred svetom. Tak nech je, ale mne sa to takto momentálne páči. Ľudia, čo sú presvedčení, že chcú ostať v mojej bublinke, tak preto majú určite svoj dôvod. A viem, že jej neublížia.

Možno som niekomu dala dôvod na to, aby zmizol z mojej bublinky. Ale ak by chcel zostať, spravil by niečo, čo by dokázalo, že si svoje miesto v nej zaslúži.

No nastanú aj také dni, kedy sa musí moja bublinka zväčšiť a prijať na určitý čas k sebe viac ľudí ako som zvyknutá. A predsa mi to ani neublíži, keď viem, že sú to osoby, pre ktoré sa to oplatí. Aj keď sa vidíme len niekoľko krát v priebehu roka. Nič to nemení na tom, že občas je správne svoju bublinku opustiť a začať spoznávať nových ľudí. S tými správnymi, ktorých už poznáme a užívať si spoločné chvíle. Chvíle, na ktoré sa bude ešte veľmi dlho spomínať.

Ešte som sa nestihla úplne spamätať z tých pekných dní, ktoré nepokazilo ani škaredé počasie. A stále mi úsmev na tvári tvoria spomienky na zážitky.

Smiech.

Veľa smiechu, vtipov a príhod ma dokázali natoľko odpútať z problémov, až som v niektorých chvíľach nemohla uveriť tomu, že všetko, čo sa deje je skutočná a nefalšovaná realita.

Umenie, radosť, víno.. A priatelia sú môj život v mojej bublinke, v ktorej sa cítim dostatočne chránená a šťastná.

Znova?

16. dubna 2017 v 22:16 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
A znova sa začína ten istý kolobeh v mojej hlave.. Začne vtedy, keď mojej duši začne niekto chýbať. Poslednú dobu mi ani nevadilo, rozprávať sa so spolužiakmi. Aj keď väčšinou len o školských veciach, ale predsa. Asi sa neviem dočkať toho, kedy sa opať na aspoň chvíľu vrátim do ošialu menom škola. Ale naozaj to nebude nadlho.

Hneď potom prídu dni plné umenia, radosti a smiechu. Už sa neviem ani dočkať, kedy si znova začnem užívať vnútorný svet fantázií a predstáv.
Naozaj sa teším, no na druhej strane toho všetkého pekného, je znova niekde v mojom vnútri ten smútok, že si budem musieť ešte chvíľu počkať..

A k tomu, stále len premýšľam, premýšľam a ešte raz premýšľam.. A úplne ma to vyčerpáva. Lenže teraz je to všetko obrátené naruby. A akosi sa mi nedostavuje do mojej mysle zmysel. Chcem sa usmiať a vedieť, že je všetko v poriadku.
Tá pieseň, ktorú teraz počujem, mi tak veľmi pripomína naše spoločné leto. Uvedomujem si, že minulý rok, bol po niekoľkých rokoch najsilnejší, čo sa týka mojich spomienok a zážitkov.

Možno to všetko bude sebecké, ale chcem späť tie naše spoločné chvíle.. A zažiť ich znova.. Znamenali pre mňa až príliš veľa.A pri spomienke na to naše mesto, mám znova slzy na kraji. Aj keď nechcem v sebe dusiť pocit toho, že na silu potrebujem navštíviť to miesto a vidieť niekoľko ľudí. No ja sa tam cítim šťastná a pochopená.


Myšlienky odbočili inou cestou. Tá prekliata sociálna sieť, kde stále vidím tvoje meno a hneď vedľa neho zelenú guličku. Lenže ja nemám odvahu..Alebo mám v sebe pocit, ktorý neviem pomenovať.. Už som niekoľkrát premýšaľala nad tým, či by bolo správne, ak by si si prečítal niektoré mnou napísané riadky. Ale asi len tie, ktoré patria tvojej osobe. Nie som si istá tým, ako by si zareagoval. Predsa len som si v jednej veci istá - určite by si to nečakal...

Veľa ľudí o mojej osobe netuší o mojom písaní, čítaní a občasnom kreslení. Len vedia, že sa o niekčo kreatívne zaujímam. Bolo pre mňa ťažké, sa niekomu zveriť s týmto mojim "virtuálnym denníčkom". Tí, ktorí by sa to dozvedeli by to pochopili a boli by z toho nadšení, len som nedokázala všetky svoje myšlienky zdieľať s tými, ktorých mám nadovšetko rada a znamenajú pre mňa najviac toho, čoho si zaslúžim..

Ale už to boli dva roky. A za ten čas som pochopila, že to všetko nemôžem dusiť v sebe, ale musím o o tom hovoriť. A v druhom rade možno aj písať a zverovať svoje písmenká niekomu inému..

Ten čas sa rúti až príliš rýchlo..

Chýba mi

14. dubna 2017 v 19:22 | MaťaaPunk |  Napísal život
Prečo sú tak ďaleko.. Chýbajú mi. Chcem ich mať pri sebe. Tak ako keď som bola malá a moji spolužiaci bývali len o pár ulíc ďalej ako ja.. Bolo jednoduché si len tak zazvoniť na zvonček paneláku a opýtať sa druhých rodičov, či ich dieťa môže ísť von. A vtedy nám k šťastiu stačila lopta, nejaké cukríky a poprípade sladká malinovka, ktorú väčšina z nás mala zakázanú piť. Ale v daných momentoch sme sa cítili jednoducho šťastne. A viac sme dovtedy nepotrebovali.

No ako som dospievala, potrebovala som mať pri sebe iných ľudí. Tých starších ľudí.. Na začiatku môjho "obdobia vzdoru" som mala možnosť spoznať mnoho ľudí.. Ale po niekoľkých rokoch ich neostalo veľa.
Nie som smutná z toho, že je ich menej ako predtým, som šťastná, že mám práve ich. A sú tu aj tí, ktorých som mohla spoznávať neskôr. Vďaka umeniu a hudbe.

Ale na druhej strane som smutná, keď nie sú odo mňa len cez cestu, poprípade ulicu.. To sa najskôr musím autobusom dostať na vlakovú stanicu, počkať na vlak a potom si môžem vychtnávať čas so správnymi priateľmi.

Rada cestujem vlakom, s hudbou v ušiach a pohľadom von oknom. No keď musím ísť domov, trhá mi to srdce a moja duša plače. Ja viem, že sa s kamarátmi nemôžem vidieť často.. Ale niekedy som smutná z toho, že nemôžem večer len tak odísť z domu, prejsť pár ulíc a byť s nimi..

Keď som dúfala, že sa znovu uvidíme, prišiel na mňa kašeľ aj s nádchou a mňa to úplne zmohlo. A ani vo sne by mi nenapadlo, že teraz by ma dostala nejaká ukýchaná choroba. Bola som smutná, sklamaná a ničilo ma to.. Nemohla som za to, že sa nám zrušil program, na ktorý sme sa tešili neskutočne dlho. Ale mohla som za to, že som natešovala ľudí okolo seba a nakoniec som musela ostať v posteli s pohárom čaju a neskutočným množstvom vreckoviek, ktoré sa ešte teraz kvalitne a rýchlo míňajú.

Čítala som jednu knihu na internete, keď už som sa na nič lepšie nezmohla.

Ani neviem ako, ale popri čítaní sa mi z očí pustili na tvár slzy.. Nedalo sa to zastaviť, keď som pri čítaní myslela len na to, že mi chýbajú ľudia, ktorí mi dávajú ten najväčší zmysel sa stále usmievať.

Chýba mi to sivé výletné auto s vami dvoma na predných miestach a s plagátmi v kufri. Pri spomienke na to modré maličké autíčko, sa stále v mysli usmejem. Naša čajovňa, galéria, stánok s rýchlym občerstvením..

Chýba mi aj to veľké divadlo a kaviareň s okrúhlym stolom, kde bol položený pohár s kávou a nealkoholické pivo. Ako som sedela a bola ticho, lebo som potrebovala si v hlave urovnať myšlienky.

Chýba mi tá lavička pod kopcom, vyhrievaná slnkom, na ktorej som sedela, kým som nedočkavo čakala, kedy prídeš zo školy. Ale bola to lavička, kde som pred dávnym časom pochopila niekoľko vecí.. A bola som tam s ním..

Chýba mi tá najkrajšia minuloročná predvianočná náladu, akú som mohla zažiť. Tá hudba, ten smiech, tá radosť a v neposlednom rade ten úsmev, ktorý u mňa pretrvával až do bieleho rána, kým som sa nepozrela do zrkadla.

Ja rozumiem tomu, že všetci z nás máme povinnsoti a vy ich máte trojnásobne viac ako ja. Lebo viem, že treba bojovať zo všetkých síl. Aj keď to možno nie je vždy podľa našich predstáv. A keď sa dá pomalými krokmi prejsť cez jednu zlú udalosť, objaví sa ďalšia.. A mňa ide znova vo vnútri roztrhnúť od toho, ako som proti tomu všetkému bezmocná..

Jediné čo vám môžem v týchto chvíľach povedať, je ľúbim vás..
A som tu vždy pre Vás.

Naozaj padá?

9. dubna 2017 v 22:11 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
A niečo si zaželaj..

Je to krásna veta, plná úsmevu a želaní. A predsa som ju ešte nepočula od reálne živej osoby. Tie na filmových plátnach vôbec neberiem do úvahy. Ale v predstavách by to mohla byť určite pekná chvíľa.

Sedíš na niektorom z kopcov okolo tvojho blízkeho okolia a pozeráš na nocou osvietené mesto. Mesto, ktoré ti je naviac blízke v svetlé dni, no v tmavej noci je mnohokrát krajšie.

Dobré ráno..


A znovu sa ocitneš ráno v posteli s bolesťou hlavy, ktorú vyvoláva budík.

Keď som bola maličká a bývala som v byte, kde som mala vo svojej izbe veľké okno, často som pri ňom sedávala a pozerala sa von. Či som už čakala na rodičov, kedy sa vrátia z práce, alebo sestra, ktorá už chodí do školy.. Mnohokrát som tam sedávala aj po tme. Asi už vtedy sa mi začala prejavovať samota ako osvedčený liek proti zlým veciam. A vydržalo to doteraz.

No nie vždy je to len o samote.

Obľúbená čajovňa, ticho a pokoj. A občasný smiech s kašlom, ktorý občas pripomínal udusenie.

Ale hviezdy mi predsa niečo pripomenuli.. Minuloročné leto a výlet spojený s hudbou a dlhým cestovaním. Bolo už veľa hodín, radosť pred očami a nad našimi hlavami svietili hviezdy. A vnímala som ľudí okolo seba. V tú chvíľu mi nebolo nič iné treba.. Ale keby predsa vidím padať hviezdu, zaželám si, aby daná chvíľa trvala dvakrát tak dlhšie.

"Zavri oči, padá hviezda.."

Ak budeme spolu večer niekde von pod hviezdnou oblohou, jednoducho to povedz.. Aj keby ju ty uvidíš a ja nie..

Bude niekde tam a možno bude čakať, čo si zaželáme..


#Počúvam - Spomienky (z porcelánu) - YT Playlist



Porcelánová bábika

2. dubna 2017 v 20:17 | MaťaaPunk |  "Kreativita"
Porcelánová bábika



Strach.
Úzkosť.
Prečo tie pocity?


Žiadna odpoveď..


Čítam napísané riadky.
Premýšľam.
Spánok nedohľadne.


Stále premýšľam.
Chcem nájsť odpovede.
No stále neprichádzajú.


Spomienka.
Realita.
Predstava.


Radosť.
Panika.
Strach.


Nenachádzam samú seba.
Vo svete plyšu.
V tmavej noci.


Svet reality je ešte tmavší.
Dochádzajú mi slová.
Nadýchni sa a spi.


Len a len jedna osoba, porcelánová bábika..