Volám sa Maťka a písanie mi vytvára radosť zo života.

A vlastne ako to je?

20. února 2017 v 11:04 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Keď nás uvidela, jedným pohľadom mi položila otázku, či je to môj priateľ. Zaskočená touto situáciou som dokázala zo seba dostať len slovo nie. A našťastie som na jej pohľady nespomenula v noci, inak by som asi veľa nenaspala. Ale na ďalší deň som sa ozvala ja jej. Dlho sme sa spoločne nevideli, teda ak nerátam pár náhodných pozdravov, kde sa každá z nás niekam ponáhľala.

A ja som ju zaskočila otázkou, prečo si myslela, že mám priateľa. Jej argumentom som veľký význam nedávala. No niekoľkým myšlienkam sa zabrániť nepodarilo a preto teraz píšem tieto slová.
Možno to naozaj bola chyba.
To možno áno, no momentálne som spokojná s realitou. Aj keď to ona možno nevidí a jej to nevyčítam. Chce aby som bola šťastná. A snažila sa mi vysvetliť, čo by mohlo byť správne. Porozumela som, no zároveň na druhej strane som si bola istá, že svoje rozhodnutie nezmením.


Ubehlo pár rokov od nášho prvého stretnutia.


Ako plynul čas uvedomovala som si, že by som mala so svojou hlavou niečo urobiť. V tom období som to nechala na čas. Však on to nejakým spôsobom zariadi. A zariadil to tak, že teraz ho môžem vidieť častejšie, môžme sa smiať a hrať človeče. Len tak. Lebo sme kamaráti.

Bola to od nej irelevantná otázka, či je pre mňa niečo viac. Pretože poznala odpoveď na svoju otázku. Nech to vyznieva akokoľvek hlúpo, a nech vyzerám ako naivné dievča..

Ja svoj postoj nechcem zmeniť. Lebo vidím, že takto je to momentálne správne. :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama