Volám sa Maťka a písanie mi vytvára radosť zo života.

Únor 2017

Skús to povedať inak, kým zaspíš

28. února 2017 v 22:13 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
A možno to inak ani nepôjde..

Ale ak by to naozaj mohlo, tak by sa dostal celý náš svet niekde, kde to bude naozaj bude stáť zato. Neviem, čo bude ďalej. Kde sa posunie tento život. S veľkou pradepodobnosťou tento svet speje do jednej veľkej záhuby. Cítim sa ako optimista do istej miery, no s touto myšlienkou som už zmieraná už dávno. Nevnímam to možno tak silno ako niektorí ľudia naokolo mňa, ale vidím čo to všetko znamená.

Znamená to, že lepšie to už na tomto svete nebude. Z môjho pohľadu, dobre už bolo a bude už len horšie. Tomuto svetu sa už asi nedá pomôcť inak, ako len vojnami, súperením a ubližovaním...

"Před usnutím" - "Kým znova zaspíš.."

Skús sa pozrieť inak na tento svet. Skús ho vnímať s krajšími farbami. Zlo tu bude už navždy a preto je na tebe, aké veľké zlo si pripútaš vo svojom živote. Uvedomujem si, že to nie je len tak a keď to len takto píšem nemá to veľký význam. Ale ja v tom vidím myšlienku. Myšlienku, ktorá mi vždy pootvorí oči viac ako by bolo treba.

Obdivujem na sebe svoj nadhľad. Ten mi pomáha sa vyrovnať so sebou samou. Aj keď to musí mať v mojich myšlienkach až priveľmi ťažké, no stále je tam a hľadí na môj svet spolu so mnou. Človek nikdy nezabudne na to, čo ho robilo šťastným. No na druhej strane si bude rovnako pamätať ako mu niektoré myšlienky mrazili chrbát.


"Před usnutím" - "Kým znova zaspím.."

Pozriem na všetky fotky a kresby, na ktoré z postele dovidím. Usmejem sa a dúfam, že život bude aspoň taký, aký bol predtým. Túžba je v poslednom čase niečo čo mi uberá zo síl. Priveľa tomu nerozumiem, no cítim to tak. Ešte som nenašla spôsob, ako sa inak pozerať na túto túžbu.. Vlastne, potrebujem niečo, čo mi ukáže, že tá zmysluplná túžba sa ma bude snažiť napĺňať aspoň maličkým šťastím.

Chýbajú mi niektorí ľudia, ktorých by som najradšej uvidela a objala. No teraz si myslím, že už ležia v posteli a spokojne vdychujú prítomnosť toho druhého, pripraveného na spánok.

Viem, že sa na seba usmejú a budú sa snažiť nájsť niečo pekné na týchto dňoch. Lebo viem, že kým oni znova zaspia, budú mať hlavu plnú myšlienok, ktorá im možno nedá ani spať.

Ale verím v to, že kým prejde ešte nejaký ten čas, a kým ešte zažijeme niekoľko pekných večerov, bude sa nám každému púšťať do nášho usínania s lepším vnútorným pocitom. Aby to ráno bolo znova o niečo krajšie, aj keď už nebude tak dokonalé, aké bolo predtým.

Dobrú noc, zlatíčka.

A vlastne ako to je?

20. února 2017 v 11:04 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Keď nás uvidela, jedným pohľadom mi položila otázku, či je to môj priateľ. Zaskočená touto situáciou som dokázala zo seba dostať len slovo nie. A našťastie som na jej pohľady nespomenula v noci, inak by som asi veľa nenaspala. Ale na ďalší deň som sa ozvala ja jej. Dlho sme sa spoločne nevideli, teda ak nerátam pár náhodných pozdravov, kde sa každá z nás niekam ponáhľala.

A ja som ju zaskočila otázkou, prečo si myslela, že mám priateľa. Jej argumentom som veľký význam nedávala. No niekoľkým myšlienkam sa zabrániť nepodarilo a preto teraz píšem tieto slová.
Možno to naozaj bola chyba.
To možno áno, no momentálne som spokojná s realitou. Aj keď to ona možno nevidí a jej to nevyčítam. Chce aby som bola šťastná. A snažila sa mi vysvetliť, čo by mohlo byť správne. Porozumela som, no zároveň na druhej strane som si bola istá, že svoje rozhodnutie nezmením.


Ubehlo pár rokov od nášho prvého stretnutia.


Ako plynul čas uvedomovala som si, že by som mala so svojou hlavou niečo urobiť. V tom období som to nechala na čas. Však on to nejakým spôsobom zariadi. A zariadil to tak, že teraz ho môžem vidieť častejšie, môžme sa smiať a hrať človeče. Len tak. Lebo sme kamaráti.

Bola to od nej irelevantná otázka, či je pre mňa niečo viac. Pretože poznala odpoveď na svoju otázku. Nech to vyznieva akokoľvek hlúpo, a nech vyzerám ako naivné dievča..

Ja svoj postoj nechcem zmeniť. Lebo vidím, že takto je to momentálne správne. :)

Romantická rozprávka

14. února 2017 v 10:39 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Aké by to bolo zažiť lásku ako z románu, poprípade z romantického filmu, ktorý by trval minimálne tri hodiny..
Čítanie kníh mi prináša mnoho myšlienok a pocitov..
Priznám si, nečítam ich často. Ale aj tak sú tu pre mňa vždy dve knižky, na ktoré nedám dopustiť.

A možno tá prvá mi prirástla k srdcu len preto, že som ju prvýkrát čítala viacero rokov dozadu, keď som nemala ešte poňatia o láske a moje vzdušné zámky boli len o hudbe a najbližších ľuďoch v mojom okolí.
A tá druhá mi minulý rok priniesla do života pochopenie.

Pochopenie bola asi tá najväčšia vec, ktorú potrebovala moja hlava na každodenné použitie. Hľadala som ho v knihe. Po niekoľkých rozhovoroch a čase prežitými s mojimi priateľmi.

Som si začínala uvedomovať, že takto to ďalej nepôjde. Po čase som nadobudla myšlienky víťazstva. Za čo som bola svojej hlave vďačná.

A vlastne, čo bude teraz?

To si ani netrúfam uvažovať a nie to ešte písať.. Och, tá nostalgia.. Dnes je utorok, v sobotu sa budem tešiť na spoločný čas s osobou, ktorá je momentálne mojej duši veľmi blízka, čo si nadovšetko vážim. Neviem, čo si mám myslieť, nerozmýšľam..

Len sa jednoducho teším!


Naozaj, tak aké to bude?

11. února 2017 v 22:11 | MaťaaPunk |  "Téma týdne"
Poslednú dobu asi priveľa rozmýšľam. Píšem si úvahy, premýšľam a na svet pozerám inak. Je to následkom niekoľkých vecí, ktoré sa okolo mňa dejú. A je toho naozaj veľa.

Ľudia opúšťajú tento svet, dvaja ľudia sa rozchádzajú a niekto iný podvedie toho druhého..

Radšej to nechcem viac presnejšie charakterizovať, no aj tak mám v sebe menší pocit viny. Alebo by som to nazvala previneným.
Tá hlúpa rovnováha vo vesmíre ma nemôže naozaj nechať chvíľu bez povšimnutia?!


MOJA ILÚZIA

4. února 2017 v 0:22 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Len a len moja..

Klam.. Sen.. Trik..
Veľavravná utópia

Možno je to niekedy tak správne a možno niekedy je to tá najväčšia chyba v našom v živote. No na tú konečnú hodnotu si človek sám vždy musí počkať. Niekedy pár dní, niekto čaká niekoľko mesiacov a nakoniec sa nájde aj človek, ktorý nevie prísť na podstatu tohto všetkého.

Mám pocit, že v mojom v živote práve nastáva tá tretia možnosť. Na druhej strane by sa malo dať povedať, že stále by mala pretrvávať druhá možnosť, no ja tomu už neverím.. Verila som asi pol roka a potom sa vytratila aj tá posledná ilúzia, ktorá bola v mojej hlave. Na nič sa voči jednej osbobe nezmôžem. Chcela som len aby ma dotyčná osoba začala chápať. Ja som ju pochopila už dávno ale nad týmito slovami sa premýšľa veľmi ťažko, aj keď ľahko píše..
Nevedela som a nerozumela som, prečo sa deje to, čo sa práve odohráva.

Výčitky.. Zúfalstvo..

Pridlho som rozmýšľala..
Pridlho som dúfala, že dotyčná osoba ma vypočuje..
Pridlho neprichádzala žiadna odpoveď..
A ja som chcela byť len vypočutá, od nej..

Otázka, ktorá sa mi doteraz opakuje v ušiach..
"Kde bola dotyčná osoba, keď si ju potrebovala?"

Moje ilúzie mi dovtedy nahovárali, že má svojich problémov dosť, že na mňa myslí, a že urobí všetko preto aby sme sa čím skôr uvideli.. No nestalo sa tak. A moja veľká ilúzia sa spľasla a hodila sa o zem ako taká bublina.
Bublina plná nepokoja, výčitiek a nepochopenia.. A ja som len chcela, aby maa dotyčná osoba vypočula..

Chcela som, aby spravila dotyčná osoba prvý krok. Dala som zo seba von všetky myšlienky, ktoré sa so mnou tiahli už od začiatku tohto všetkého. Aj tak stačilo pár slov, a ďalšia bublina ilúzií spľasla a skončila pod zemou.. To som tú bublinu rovno zakopala.. Chcela som aby sa to urovnalo, preto som bola ticho.. A naďalej stále som ticho..

A čakám čo sa stane, bez ilúzii, ale so zúfalstvom, ktoré prináša do môjho života zas nové myšlienky..

Vrátim sa znova k prítomnosti. Dotyčná osoba mi bola schopná povedať: "Ahoj."

A ja na tom už nič nezmením, žiadne ilúzie, len jednoduchá prítomnsť ľudí.
Ľudí, pri ktorých naozaj viem, že to naozaj stojí za to všetko.
Ľudí, pri ktorých nepotrebujem ilúzie a domýšľania, ktoré ma len sklamú..

Ľudí, ktorých ľúbim, bez ilúzií!