Volám sa Maťka a písanie mi vytvára radosť zo života.

Květen 2016

Keď hovorím o sebe

29. května 2016 v 18:34 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Charaketerizovať samú seba je pre mňa trochu obtiažne.
"Aká vlastne som?"

Z veľkej miry som flegmatická, až priveľmi flegamtická. Vážne veci okolo seba väčšinou neriešim. Aj keď niekedy sa mi to poriadne vypomstí a dokážu vzniknúť priveľké problémy..
No málokedy ich pokladám za podstatné.

Z obrovskej časti introvertný introvert, ktorý je medzi ľuďmi v kolektíve zvyčajne len uzavretý a tichý. Pri čom v rodine to skoro na vlas podobné.
No medzi priateľmi a ľuďmi, ktorí sú mi blízki, dokážem byť aj menší extrovert, no len vtedy a na malú chvíľu. Aj napriek tomu stále radšej počúvam ako rozprávam, no mne to zatiaľ nevadí. :)

Z môjho pohľadu jednoducho pokojná, objektívna a úprimná. Aspoň nejaké pozitíva. :)

Zameraná na niekoľko vecí, ktoré robia môj život znesiteľnejším a aspoň o niečo zaujímavejší.

Hudba - Koncerty - Divadlo - Kreslenie - Fotografovanie

Zjednodušene povedené, snažím sa im venovať vždy keď sa len dá, keď ma nepohlcuje škola. No kreslenie a fotografovanie sú v mojej šikovnosti len na začiatku tvorenia. Minimálne sa pokúšam o kúsok stále zlepšovať.

Z pohľadu mojich najbližších priateľov pôsobím na pohľad ako slušné, lenivé, rozumné a srdečné dievča. A nejako sa aj stožňujem s ich názorom, teda až na niekoľko výnimiek. :)

Záverečné zhrnutie.

Som len jednoducho Maťka. :)

Tak dlho?

29. května 2016 v 0:00 | MaťaaPunk |  Kto som?
2. 4. 2015

je to rok aj necelé dva mesiace, ako som si prvýkrát uvernila svoj článok na svoj blog. Po jeho prečítaní som sa zamyslela nad tým, prečo som ho chcela zaťať písať. A momentálne ma prekvapuje, aké je to teraz a aké som to chcela mať.
Ako som si sem chcela pridávať svoje obyčajné kresby a fotky, ktoré som nafotila okolo seba. Tá predstava bola v celku pekná a pozdávala si mi.

Ale, späť k prítomnosti. Akosi sa mi to všetko vymklo z pod kontroly a z prvého plánu vznikol môj virtuálny denník, ktorý som asi naozaj potrebovala.. Možno na to, aby som si mala kde ventilovať svoju hlavu so zvlážtnymi pocitmi a myšlienkami. Na začiatku som si pridávala pár fotiek a zážitky z mojich výletov a koncertov.

K dopísaniu tohto článku som sa znova dokopala po vyše mesiaci a pol. Začala som ho písať deň na to, ako som si uvedomila, že je to už rok. Ale až teraz sa mi v hlave urovnalo všetko potrebné na to, aby som ho mohla s pokojným svedomím dopíasať. Po dlhom čase, som mohla byť doma na chvíľu sama. A ono to už nejako šlo.

Môj virtuálny denníček ma stále prekvapuje tým, ako som za ten rok rozmýšľala a aké som mala pohľady na svet, a ľudí okolo mňa. Okrem polemizovania v mnohých článkoch, sa pousmejem nad tými ostatnými, ktoré sú z koncertov, výletov alebo len obyčajných prechádzok, čo ma stále hrejú na duši. Po preštudovaní všetkých doteraz vytvorených článkov som myslela, že sa v niektorých momentoch rozplačem. Úprimne povedané, veľa vecí ma zas rozveselilo a mohla som spomínať na tie aspoň pekné chvíle a zážitky z nich.
Napriek všetkému som si tu vylievala svoje srdce, ktoré v určitých momentoch nechcelo so mnou spolupracovať. Mnoho článkov som za poslednú chvíľu upravila a niektoré som úplne zmazala. A tie články, čo doteraz ostali len uložené a nedopísané.. Tie už navždy také ostanú. A tie, čom bez akýchkoľvek výčitiek svedomia upravila a prepísala. A vôbec mi to neprekáža.

Inak zhrnuté a povedané, za toho vyše roka mi táto vec dala až priveľa vecí do života. Aj dobrých aj zlých. Ale stále je to také aké by to malo byť. Mám aj pocit, že by som sa mala vrátiť k tej prvej predstave založenia tohto blogu. Lebo tak to bude asi najlepšie.
Aj keď nemám toľko času, ale chcem si ho nájsť vždy tak, aby som sa mohla zas a znova vypísať zo všetkého čo ma v živote stretne.