Volám sa Maťka a písanie mi vytvára radosť zo života.

Únor 2016

Beznádej?

27. února 2016 v 3:27 | MaťaaPunk
A stopercentne stobodová..

Málokedy som cítila pocit beznádeje. Už si ani nepamätám kedy to bolo až také silné.


.....



Všetky problémy, ktoré mi spôsobuje hudba a koncerty.. Nebolo ich málo, no aj na priek tomu som sa snažila ich prehliadať. A s mojou flegmatickou povahou to išlo celkom ľahko. Ale môj momentálny stav je pre mňa viac ako deprimujúci.
Samej sebe som si na plač.. Aká je to zbabelosť.. No jednodnoducho už neviem ako s tým všetkým prežiť a nemať hlavu na roztrhnutie..
Vzdať sa? To nechem! .. Chcem byť len s ními.. S nimi, ktorí mi robia život krajším znesiteľnejsím.
No aj napriek tomuto všetkému mi nie je dovolené.. Byť šťastnou, aspoň na chvíľu. Nepochopená v svete nepochopených. Stratiť aj tú najmenšiu nádej peknej chvíle..
Vraj len "NIE" je odpoveď.
Ja nechcem od života veľa.. Chcem mať spomienku peknej chvíle po už nejakom čase..
Takúto hroznú noc som dlho nemala. Táto situácia ma rozplakala až príliš..
Ten pocit beznádeje nie je práve dvakrát pozitívny. Už mi ostáva asi len tak na ich všetkých myslieť s pocitom, že tam chybám..

Spomínanie je krásne

22. února 2016 v 23:54 | MaťaaPunk |  Napísal život
Spomínať na tie krásne chvíle s tými, ktorí pri mne stoja.
Jednoduché spomínanie je pre mňa niekedy až priveľmi čarovné. A obzvlášť dnes. Už niekoľko dní dozadu, myslím na tento deň.. Dva roky dozadu, keď som cestovala do iného mesta.. Za nimi.. Za nimi, s ktorými mi bolo vtedy najlepšie po dlhom čase. Vtedy som sa cítila šťastná. Mala som možnosť spoznať niekoľko nových ľudí. Ľudia, bez ktorých si momentálne neviem predstaviť každodenný život.
No aj na priek tomu, že sú ďaleko, stretávame sa, bavíme sa a tešíme sa zo spoločných chvíľ. Jednoducho som si tú noc užívala najviac ako sa dalo. Nehľadela som na to, koľko je hodín, alebo ako pôjdem domov. Žila som len pre tie dva momenty, ktoré sa mi ocitli v živote.

Ľudia a koncert.

Ten čas tak rýchlo plynul a zrazu už som asi aj po siedmych hodinách sedela vo vlaku smerom do mesta, kde sa nachádza moje trvalé bydlisko.
Na ten večer a noc nechcem zabudnúť. Až priveľmi to pre mňa znamená. Aj bojovanie s nespavosťou nebolo také hrozné.

No ako som si odomkla vchodové dvere môjho trvalého bydliska, všetko to pekné razom pominulo.

Napriek tomu, chcem mať v pamäti len ten dokonalý večer.
Noc, čo patrila mne, hudbe a tým najlepším ľuďom.

Dokonalý večer v šatách

19. února 2016 v 22:48 | MaťaaPunk |  Napísal život
"Áno, teším sa na vás dievčatá, večer sa vidíme!"

Šaty boli kúpené asi dva týždne pred plesom. Bála som sa, ale prvé šaty po X rokoch si miesto v skrini našli. Bála som sa šiat, maľovania tváre a upravených vlasov.. vlastne všetkého nového čo by na mne bolo..
Napriek všetkému som zistila, že ten strach nebol potrebný.

"Dnešný večer bude šou!"

Vedela som, že budem pri ľuďoch, ktorí ma napĺňajú šťastím, tak prečo sa nezačať baviť a naplno sa smiať.

Smiech, hudba, jedlo, sladkosti a skupinka ľudí, ktorá sa jednoducho baví ako malé detičky. Vystihovanie z papierov, kreslenie voskovkami, hranie sa s loptou, ktorá nevie lietať rovno.
Aj také bolo zákulisie plesu, na ktoré nechcem prestať myslieť. Netrebalo vnímať ani tú hudbu, ktorú nepočúvam, stačili asi tri piesne a s dievčatami si v kruhu jednoduchou formou zatancovať.
Vedeli sme čo nás čaká. Čerešničkou na torte bol koncert mojej obľúbenej skupiny.
Skupiny, ktorá ma stále neomrzela, ktorú môžem stále počúvať a porozprávať sa s chlapcami, ktorí ju tvoria.
Ples bol pre mnohých v plnom prúde na parkete, no pre nás to bolo v miestnosti o poschodie vyššie ako bol parket. Chlapci a dievčatá, ktorí majú svoje detské časy už za sebou, no aj na priek tomu sme sa bavili s balónikom a vyjedali sladkosti. Jednoducho sme sa smiali na našich životoch. 24 hodín dozadu, koľko sme sa nasmiali, že sme nevyhrali tombolu.
Takto sa mi to páči! Baviť sa a sledovať ako sa bavia ostatní okolo mňa.
Ďakujem vám!

Obyčajný deň

14. února 2016 v 23:22 | MaťaaPunk |  Kto som?
Jednoducho obyčajný deň. V kalendári dátum 14. február. Ďen ako každý iný.

Niektorí ľudia to už asi aj preháňajú. Všade len ružová farba, sladkosti, srdiečka, a nekonečne veľa červených ruží. A pritom som si dnes užila v pokoji svojho trvalého bydliska nad knihami a zošitmi s ceruzkou v ruke.

Asi to vnímam z tohto pohľadu len preto, že nemám svoju lásku. Podľa všetkého by som takýto pohľad na celý tento nezmenila, aj keby som bola s ním. A v podstate ani neviem či by som to zvládla.. No momentálne je to už vedľajšia koľaj.
Jediné čo si môžem priznať, že som dnes na neho myslela. Spomenula som si a myslela.. Čo asi tak robi?

Neviem.. A asi to vedieť ani nechem. Možno..

No naprieč všetkým myšlienkam o ňom, bol pre mňa dnešok úplne obyčajný. Aj tak na neho myslím každý deň..

Však, čo si budem navrávať..