Volám sa Maťka a písanie mi vytvára radosť zo života.

Říjen 2015

A, stretla som sa s ním

29. října 2015 v 23:59 | MaťaaPunk |  Napísal život
Pár dní dozadu som sa mu ozvala, či nebude mať v najbližšej dobe čas.

"Vo štvrtok by som mal mať čas."

Pár dní uplynulo, a ja som sa mu v stredu ozvala.

"Áno, sme dohodnutí na zajtra."

Keď mi prišla táto správa, pocítila som v sebe strach. Ten strach, ktorý mi ani pred tým nedal spávať, keď sme sa mali stretnúť. Bála som sa len z pocitov, ktoré mám v hlave. Jeden veľký chaos..
No ani neviem ako, stretnutie s kamarátkami na skúške sa pomaly blížilo ku koncu a zároveň sa približoval čas stretnutia s ním. Napísať mu správu. Ale stále pociťovať strach, ktorý občas presahoval cez hlavu. "Nádych, výdych.."

Ako som už kráčala v meste, volal mi. S radosťou v očiach mu zdvihnem hovor.

"Som pri obchodnom dome, kde sa stretneme?"

Zorientovala som sa a dohodli sme sa. Kráčať mu naproti, stále cítiť strach. Ale aspoň hudba v ušiach mi pomáhala sa zkoncentrovať. Prišla som na dohodnuté miesto. Aspoň, to že som tam bola skôr ako on mi pridalo trocha na odvahe. Vypnúť hudbu, odložiť slúchatka do vrecka. Zhlboka sa nadýchnuť a na pár sekúnd zavrieť oči.
No ako som ich otvorila, videla som ho, ako mi už ide naproti. .. Nádych..

"Ahooooj!"

Silno ho objať, pozdraviť, pozrieť mu do očí. Už konečne viem akú farbu majú jeho očká. Také krásne bledunkomodré.. :)
Spýtať sa ho ako sa má, ako mu ubehol dnešný deň s povinnosťami. No ako sme si šli sadnúť aby nám nebola zima, že on má chuť na pivo a ja som si dala kofolu. S akým nadšením som ho počúvala, keď mi vysvetľoval, čo nové sa dnes naučil z prednášky zo školy. Tak zaujímavo o tom hovorí, že sa zaujímam o to aj ja. Metódy liečenia ľudí, jeho práca..

Zaujímala som sa o to. Už len preto, že to pre mňa bolo niečo nové a zaujímavé. Debatovať o škole, známkach, zas mu trochu v dobrom úmysle prehovoriť do duše, že sa treba snažiť. V dobrom zmysle sme sa tomu zasmiali. Rozumiem, že každý môže mať v sebe nejaký čas pocit, že na všetko kašle a nič sa mu nechce. Predsa to poznám. Rozprávať sa, baviť sa. A pozerať mu do očí. Aký je to príjemný pocit.
No ešte odbehnúť na chvíľku do obchodu a spokojnosť nadovšetko u oboch z nás. :)

Tak a ideme sa prejsť, zotmelo sa, a mesto, ktoré poznám len za svetla, sa v prítmí stalo ešte o niečo krásnejšie, aké som ho dozeraz poznala len za svetla.. :)
No ako sme sa prechádzali a rozprávali, on mal predstavu kam ma vezme. Do pekného parku, ktorý mi pripomínal bludisko. Aj o tom sme sa stihli porozprávať. Sedieť len tak pri sebe na lavičke skoro celú hodinu.
Párkrát som sa ho letmo dotka. Neúmyselne. :)
Bolo mi s ním neskutočne dobre. Vypočul ma, utešil. Chápal ma. Nemusela som na nič iné myslieť. Len som myslela na to, ako mi je pri ňom výborne. Po nejakej chvíli sme sa vrátili k téme, čo si pripravuje do školy.

"Tak ti upletiem bužírku."

Aký je len šikovný chlap. Ako to len preplietal a uzlíkoval pomedzi prsty. Bol to ozaj pekný zážitok ho vidieť. Len som sa usmievala a pozerala na jeho ruky. No už keď som ho upozornila na to, aby si sledoval čas, aby mu išiel autobus, teda aby ho stihol. No už sme sa ponáhľali na stanicu. Napriek tomu on stihol ešte aj po ceste uzlíkovať pre mňa darček.

Ako sme prišli na zástavku, ešte sme mali minútku a akurát mi darček dokončil. Veľmi som mu poďakovala a poslala ho už do autobusu. No ešte som ho stihla objať. Bolo to pre mňa tak veľmi čarovné. Pár sekúnd v jeho objatí. Poďakovala som mu a pozrela sa na neho ako nastúpil do autobusu. Ako som pozerala na autobus, už som šla cestou domov. Bolo mi s ním neskutočne dobre.

Nenávidím to..!

23. října 2015 v 22:31 | MaťaaPunk |  Napísal život
Mám plné zuby toho, keď môj otec rieši len moje známky v škole a to či sedím doma na zadku zatvorená v izbe. Nikam ma nechce pustiť. Prečo by som piatok večer mala ísť do mesta.. Načo mám len tak sedieť v nejakom podniku, kde by som ja pila nanajvýš kofolu alebo čaj. Vraj môžem sedieť aj doma.. Alebo ísť na výlet do iného mesta, kde cesta trvá 15 minút vlakom v sobotu poobede. Normálny výlet na Zámok, kde je sprievodná akcia ľudových vecí. Však na čo by som tam chodila? Ja len odpoveviem, že tam chcem ísť kvôli hudbe. Doprovodé kapely, ktoré mám rada, s niektorími členmi sa poznám a rozumieme si. Ale stále je tu hnusná odpoveď.. Načo by si šlana Zámok? .. Tam nemusíš..
Len mám zlosť z toho, že on mi odopiera byť šťastnou.. S kým tam budeš? S kamarátmi čo ich poznám a bývajú v tom meste kde chcem ísť. AKÍ? ODKIAĽ? POZNÁŠ ICH? Určite si len s nimi píšeš na internete.. Dostať len takéto otázky, na ktoré on nečaká odpoveď a sám si to zhrnie.. Ďakujem pekne..

Mám ho plné zuby... NENÁVIDÍM TO...
Správa sa pomaly ako úplne paranoidný človek.. Na čo je taký rodič.. Pre seba už nie som to malé dieťa. Som rozumná, viem čo ma čaká, viem, že si mám dávať pozor..

Len ma to znechucuje.. Chcem žiť, byť s kamarátmi, nemyslieť na nič zlé.. S tími kamarátmi, ktorí sú mi občas aj viac ako rodina. A neľutujem to. OTEC si za to môže sám. Jeho prístup ide proti zdravému rozumu. Hnusí sa mi.. NENÁVIDÍM TO...

Keď ma už MAMA aspoň trocha chápe, a dovolí mi ísť na ten obyčajný výlet na hrad, v tom sa do toho zapletie on a už mám pocit, že sa v normálnej nálade neudržím.
NENÁVIDÍM TO...


MaťaaPunk

Spiatočka? Nikdy!

17. října 2015 v 23:53 | MaťaaPunk
Článek je přiřazen k tématu týdne "Život pozpátku".

Pospiatky život, by mohol byť celkom vyhovujúci život. Teda ak by sa mi mal v tomto okamihu otočiť život o 180 stupňov, možno by sa mi to aj zapáčilo. Síce najkrajšiu radosť by som aj tak mala len z tých krásnych momentov a okamihov, pri ktorých som myslela len na to, ako mi je dobre, aká som šťastná. Tieto veci by boli neskutočne krásne. :)

Ale ak sa na to pozriem z druhého uhla pohľadu, tak mi preletela hlavou myšlienka, ktorá nie je moc povzbudzujúca. Aspoň pre mňa nie.

Narodiť sa ako starý človek a umrieť ako malé dieťatko? Trochu morbídne. No nad takou myšlienkou ani nevidím nejaké pozitívum. Však človeku by bolo jasné, kedy nastane jeho posledný deň.. Príde mi to celé ako jedno obrovské šialenstvo.
Síce pre niekoho by to mohol byť napríklad adrenalím, ktorý by posúval ľudí vpred. No mne to takto stačí. Takto prirodzene, kde človek málokedy vie, čo bude zajtra. Plány môže mať každý, no čo sa skutočne odohrá v našich osudoch netuší nik.
Takže život pospiatky by som si inak predstaviť nevedela.. Len ako jeden obrovský chaos.. :)

© MaťaaPunk

Radosť zo života :)

17. října 2015 v 21:42 | MaťaaPunk |  Napísal život
V jednej mojej obľúbenej piesni sa spieva "Som blázon vo svete bláznov". :)
Pre seba samú som blázon. Všetkým tým čo robím, ako sa správam, ale stále len v tom pozitívnom zmysle diania. Blázon do hudby, koncertov a vecí okolo toho. Nechcem si robiť zbytočné problémy. Na to som až priveľmi pozitívny človek. :)
Síce niekoľkých ľudí v mojom okolí to už pravidelne vytáča do nehorázne veľkej zlosti. Som mierumilovný a pokojný človek. Mne ide len o to, aby som mohla byť s ľuďmi, ktorých mám nadovšetko rada. Či len von, v pube pri kofole či čaji, alebo na spoločnom stretnutí na koncerte.. :)

Chcem len niekam patriť. Patrím tam kde som šťastná, medzi tými ľuďmi, ktorí ma majú radi takú aká som.
Nemám veľa priateľov, ale za to tí, čo sú pre mňa najbližší, bývajú ďaleko odo mňa. Pri niektorých to nie je až taká veľká vzdialenosť, ale predsa sa nevídime každý deň. No aj tak znamenajú pre mňa veľa. Robia ma šťastnou už len tým, že existujú. Snažiť sa v škole, nič zlé nevyviesť, aby som mohla ísť za nimi. Aj keď rodičia ani nevedia presne kde som a ani ským som. Poznajú pár osôb, no len z fotiek, ktoré mám v izbe alebo len z môjha rozprávania. A uprednostia aj ich výzor, ako to čo pre mňa znamenajú. Robí mi radosť, že môžem byť v blízkosti tých ľuďí. Aj keď niekedy len na chvíľu. No o to máme krajšie spoločné zážitky, na ktoré nechcem nikdy zabudnúť. Pri spomínaní na ne sa len usmiavam. V hociktorý čas, keď mi ich čokoľvek pripomenie, začnem premýšľať o tom, aká som bola vtedy šťastná. Najšťastnejšia.
Neskutočne veľkú hodnotu majú pre mňa. Za všetko čo pre mňa urobili im ďakujem.

Väčšina z nich je o niekoľko rokov staršia. Rozprávať sa s nimi o živote, budúcnosti, čo bude.. Nové pohľady na svet, v hlave nekonečne veľa nových myšlienok, ako sa dá svet urobiť krajším a iným. Ani neviem, prečo si skôr rozumiem so staršími. Neprežila som toľko čo oni, však stále budú o niečo predo mnou, ale rozumiem im a chápem ich. Vážnejšie veci nie sú pre mňa na smiech. No pri tých nepodstatných veciach sa dokážeme spoločne smiať aj hodinu. Zaspomínať, aké to bolo, keď sme sa prvýkrát stretli. Tá čarovná filozofia, keď si oni povedia, že aké to bolo, byť tým mladším. No ja som mladšia stále. Vždy im môžem dať môj pohľad na svet, ktorý niekedy pochopia len tí starší.

Pozítivna myseľ a myšlienky sú u mňa prvoradé. Nerozmýšľam nad tým, čo by mohlo byť ak by som..
Mne stačí aktuálna prítomnosť a do budúcnosti len dátumy najbližších akcií a stretnutí s najbližšími. :)
Som človek vysporiadaný sám so sebou. Síce dlho mi to trvalo, ale pri ľuďoch, ktorých mám rada to šlo o niečo ľahšie.

Veľa z nich mi ukázalo ten správny smer cesty, na ktorej som stále. Odbočky boli a myslím, že aj budú. Však živvot je o nových veciach. Síce občas som uzavretý človek, ktorý sa niekedy bojí zblížiť s novými ľuďmi, no po nejakom čase je to už iné. Učiť sa od starších, od tých správnych ľudí. Mám ich rada. A nechcem ich stratiť. :)
Sú pre mňa všetkým v tomto svete, ktorý ma stále čaká ďalej od domova, tam kde sú oni. :)



© MaťaaPunk

Hudba je život

3. října 2015 v 15:31 | MaťaaPunk |  Napísal život
HUDBA. Je to len 5 písmen a len jedno slovo. No znamená pre mňa asi všetko čo existuje na tomto svete.
Bez slúchatiek v ušiach sa nepohnem, keď odchádzam z domu. Jedine, keď ich nechám doma tak idem na koncert. :) :) Hudba mi už od mala dávava zmysel života. Slovenské alebo české texty, ktorým som rozumela a dávali mi zmysel. Zatvoriť sa do izby, nahnevaná na rodičov, pustiť si nahlas hudbu a neriešiť celý svet. Pre mňa to je únik z reality. <3

Najobľúbenejšie piesne, texty, melódie.. Stále mi to všetko dáva nádej, že bude dobre.

A najkrajšia časť textu, ktorá ma stále robí tou akou som. <3

"Milujem tie dni kedy ma nikto netrápi,
viem vtedy žiť sa oplatí.
Stretnúť ľudí ktorých chcem, letieť a spadnúť späť na zem.
Nevnímam bolesť to sa dá, keď je POHODA!"

Bod Omylu - Pohoda




Priniesol to život..

3. října 2015 v 3:00 | MaťaaPunk |  "Kreativita"
Ak je človek sám a ja viem, čo v srdci mám.
Nebudem sa meniť, ani omylom.
Ale, ani radovať sa nemôžem víťazstvom.

Ak som človek mnohých tvári, nehodlám sa zmeniť.
Je mi jedno, som už proste taký.
Do krvi sa biť viem,ale často to nemá ani bezduchý vnem.

Na nič sa už nezmôžem.
Už tie tváre ľudí,
pozerať na ne už nevládzem.

:) :) :)

© MaťaaPunk

Spomienka na leto 2015 :)

2. října 2015 v 22:35 | MaťaaPunk |  Napísal život
Škola už znovu je len ten jeden veľký začarovaný kolotoč. Povinnosti, úlohy a samozrejmosťou je aj učenie. Síce ma to nebaví, ale ešte sa niekde nájde vnútorná motívacia, ktorá ma posunie dopredu. Síce prežiť celý večer nad knihami, ale aspoň sa to nasledujúci deň vráti peknou známkou.. Nechuť k neučeniu je často veľká, no treba to prekonať.. Keď si spomeniem ako mi bolo v lete najlepšie. Krásne dva mesiace s tými najlepšími ľuďmi, akých poznám. :)
Toto leto bolo niečím aj smutné, ale stále bolo tak úžasne čarovné. Hudba, koncerty, výlety.. Stretnutia po dlhej dobe, teda tie najkrajšie stretnutia po dlhej dobe.

Ale aj tak, na toto leto sa nebude dať zabudnúť. Síce mojej prvej mesačnej letnej brigáde som sa nevyhla, ale inak to už nešlo. Práca bola, peniažky tiež a našli sa aj noví ľudia, ktorých som rada spoznala. Či pri ničnerobení počas pracovnej dobe, na obede cez prestávku, alebo len tak niekde von, ale na tých koncertoch to bolo určite najlepšie. Síce mať problémov vyše hlavy kvôli tomu, no ja si stále idem za svojim cielom. :) :)

Ale keď už v takomto o chvíľu zimnom období, neviem čím sa povzbudiť alebo potešiť, tak si spomieniem na toto leto. Nebolo podľa predstáv, ktoré som mala pred začiatkom prázdnin. Ale som šťastná, že to všetko bolo také bolo. Všetko má svoju príčinu, neviem ako by som zmenila svoj osud, aby to bolo podľa predstáv.. Ale vždy sa všetko stane kvôli niečomu inému. :) Nestihnúť autobus, čakať na ďalší autobus trocha dlhšie, no v tom stretnúť človeka, ktorého som videla až moc dávno.. napríklad :)

Za celé prázdniny som bola šťastná, užívala si každú chvíľu mimo domu, mimo rodičov.. Vtedy mi bolo najlepšie.. Už len čakať na nasledujúce letné prázdniny, aj keď to bude stáť veľa úsilia, no nevzdám sa! :) :)

A príjemné leto má aj takéto zážitky so skvelými ľuďmi pri jednom stole. ☺



© MaťaaPunk