Keď žena ublíži mužovi

Sobota v 11:07 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Drahý M,
teraz to možno vyznie kruto. Možno niečo také nespraví každá žena. Ale predsa existuje na tomto svete jedna taká, ktorá to spravila. Možno nie cielenie a bez úmyslu, ale spravila to..

Bezhlavo Ťa ľúbila, usmievala sa na teba a s radosťou na tvári držala Tvoju ruku. No napokon Ti ublížila. Znenazdajky voči Tvojej úprimnej a usmievavej povahe. Ublížila Tebe, jedinému mužovi, ktorý by pre ňu zniesol aj modré z neba, ak by to bolo potrebné. S úsmevom na perách.

Viem, že si ju ľúbil tak, ako žiadnu inú. Takisto ako ona ľúbila Teba. Užívali ste si čas strávený spoločne.
Možno ju ešte stále preklínaš v tých chvíľach, keď ležíš v posteli a snažíš sa zaspať. Alebo Ti už navždy z myšlienok odišla? Ktorá možnosť by momentálne mohla byť tou menej bolestivou?

Viem, že Tvoje srdce bolo zlomené na nespočítateľné množstvo kúskov. Keď si mi o nej písal alebo niečo málo hovoril, nevedela som pochopiť, prečo práve Ty si musel tak veľmi trpieť.

Viem, že v Tvojich myšlienkach zostane a viem aj to, že to tetovanie bude mať o pár rokov oveľa väčší význam ako má teraz. Lebo o niekoľko rokov budeš na to všetko pozerať inak.

A možno práve v tých chvíľach, keď budeš držať za ruku tú naozaj pravú ženu, s ktorou budeš objavovať nový svet. S tou, pri ktorej budeš cítiť opäť to skutočné šťastie a lásku.
Aj keď sme dlhšiu dobu neboli v kontakte a neviem, čo všetko si za to obdobie prežil a naučil sa, no som si istá jednou vecou.

Nech už sa stalo aj čokoľvek iné, mysli na to, že Ty si naozaj ten správny muž, ktorý bude už len šťastný a usmiaty.
Lebo ten Tvoj úsmev je jedna nehorázne čudná vec, ktorá vie toho až príliš veľa vyriešiť.

Aj keď Ti bolo veľmi ublížené, som si istá, že si hrdo a s úsmevom na tvári pôjdeš za svojimi vysnívanými cieľmi. S cigaretou a energetickým nápojom v ruke.

S pozdravom osoba, ktorá verí v Tvoje šťastie
 

Vymazať ľudí zo svojho života je občas bežné

12. ledna 2018 v 23:27 | MaťaaPunk |  Napísal život
Bežné.. Potrebné..

Možno som s nimi trávila kvantum voľného času a navzájom vieme aj tie tajomstvá, ktorými by sme sa dokázali navzájom zničiť. A pokojne aj s úškrnom na tvári. Ako odplatu.

Čo ma vlastne naučili posledné mesiace, ktoré som prežila?

Že nechať stratiť niektorých ľudí z môjho života vytvorí na mojej duši upokojujúci pocit?
Že ten pocit mi momentálne uľahčuje všetky moje povinnosti?
Že sa cítim viac slobodnejšia?

Áno, presne to tak je. A som za to neskutočne vďačná.

Možno som pre niekeho tá, ktorá sa vraj správala najhoršie. Nebrala ohľad na iným a nehľadiac na ostatných si išla za svojim cieľom.

A ja s úsmevom na tvári si môžem spokojne povedať, že ja som bola opakom toho, čo si väčšina ľudí myslela. Alebo ešte stále myslí? Na to už ani nepotrebujem odpoveď.

A raz v jeden deň, zrazu bola už tma a pomaly sa začínala noc. A ja som kráčala cestou domov s osobou, ktorá ma vedela pochopiť. Rozprávala som jej asi všetko to, čo som mala na srdci. A utvrdila ma v tom jednom podstatnom. Povedala mi to, čo som presne potrebovala počuť.

Nesmiem si z toho všetkého robiť ťažkú hlavu. Nech som sa už akokoľvek rozhodla, mám si byť istá v tom, čo robím. Páči sa mi ten pocit, keď mi hlave nelietajú tie nezmyselné výčitky, ktoré som na začiatku v sebe mala.

Nevadí mi to. Lebo viem, že mám pri sebe ľudí, kvôli ktorým sa na tomto svete oplatí bojovať oveľa viac.

Som rada, že sme nezabudli na naše priateľstvo

28. prosince 2017 v 23:06 | MaťaaPunk |  Napísal život
Stále sme len priatelia, nič viac a rovnako ani nič menej. Obyčajne neobyčajní dvaja ľudia, ktorí sa stretnú len párkrát do roka. Lebo možno práve nemáme toľko voľného času, ako by sme chceli.

Ale vieš, ako mi začne biť srdce chvíľu predtým, keď sa máme stretnúť? Keď si predstavím, že ťa o niekoľko minút budem môcť znovu po nejakej dobe objať a usmiať sa na teba? Po tých niekoľkých rokoch, ako sme sa spoznali? Vtedy, v tom malom klube, vďaka koncertu a tmy.
Že si znova spomeniem na naše spoločné výlety a večerné prechádzky, ktoré možno niekedy neboli za svitu hviezd, ale len za svetla pouličných lámp? A potom ti ich pripomeniem, lebo ako správny chlap si nie na všetko spomenieš..

O čom to všetko, vlastne je?

Niekoľko ráz som sa ťa chcela opýtať, či poznáš odpoveď na túto otázku. Ale žiaľ, doteraz som na to nenabrala dostatočnú odvahu.

Vždy sa však nájde nejaké ale.., však? Poprípade nejaké dôvody, prečo byť radšej potichu a užívať si tie spoločné chvíle medzi nami. A asi preto sa ťa neopýtam. Neviem si ani predstaviť, aké by to možno, mohlo mať následky.

Vždy, keď sa prechádzam okolo tej vysokej budovy divadla, pousmejem sa. Lebo vďaka nemu sme nezabudli na naše priateľstvo. Aj keď sme mali obdobia, že sme sa naozaj nevideli aj celý jeden rok. Len sme si občas napísali alebo zavolali.
A práve ty si ten jediný človek v mojom okolí, na ktorého nemám ťažké srdce. Nevyčítam ti, že sa často nevidíme. Iným ľuďom by som nedovolila, aby mi ostali na blízku, ak by som ich dlho nemohla vidieť.

Môžeš mi veriť v to, že tebe jedinému to vždy v dobrom odpustím. Vždy v tú jedinú chvíľu keď sa stretneme. Zvláštne však? Možno pre teba, ale pre mňa určite nie.

Cítim to tak, no naozaj stále nemám poňatia, prečo sa to tak v mojom vnútri odohrá.

Ale aj cez to všetko, som naozaj neskutočne rada, že sme stále v kontakte. A v neposlednom rade aj za to, že si stále ten, ktorého som dávno spoznala. Vtedy, keď som ťa prvýkrát uvidela..

Odvtedy som dúfala, že raz budeme skutoční kamaráti.
Aj keď som o tebe vtedy nič nevedela.
A splnilo sa mi to, drahý A.
 


Príliš veľa myšlienok

8. prosince 2017 v 23:13 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Sedím, opieram sa o chladnú stenu a premýšľam.

Zas a znova. V studený piatový večer, kde som medzi štyrmi stenami, na ktorých je neskutočne veľké množstvo fotografií. Sú to tie fotografie, ktoré mi pripomínajú väčšinu spomienok na udalosti, ktoré sa udiali tento rok, alebo ten minulý.. Možno ešte dávno predtým. No ide o to, že stále sú to tie spomienky, ktoré chcem mať pred očami každý ďalší deň, keď sa zobudím medzi týmito stenami.

Premýšľam nad tým, ako som zvádala posledné dni, vlastne možno týždne, málo času na to všetko, čo mám rada.
Premýšľam nad tým, ako znova nastúpim do vlaku a pôjdem na to jediné čarovné miesto, ktoré pre mňa existuje.

A vlastne, premýšľam aj nad ľuďmi.. Nad niektorými konkrétnymi..

Žeby predsa sa niečo zmenilo?

Je to až príliš zvláštne, komunikovať s niektorými osobami, na ktorých mi záleží. Aj keď si to možno neuvedomujem, aké to naozaj je v niektorých určitých momentoch komplikované. Mnohokrát som sa pozastavila nad svojimi myšlienkami, či už to bolo v priebehu dňa, alebo uprostred noci v strede týždňa. Keď sa mi nedarilo zaspať a snívať.

Občas mám pocit, že sa musím vzdialiť od reality na míle ďaleko. A vo väčšine prípadov sa mi to úspešne darí. S hudbou v ušiach a s úsmevom na tvári.

No niekedy nastanú chvíle, kedy človek chce premýšľať nad mnohými myšlienkami, ktoré mu blúdia celé dni v mysli. A práve v takých momentoch sa to naozaj nedá. Myseľ ovládne najsilnejšia myšlienka, ktorá najmocnejšie zaťažovala celé zmýšľanie človeka.

A v mojom prípade, sa občas musím nad takýmto niečím naozaj zasmiať. Lebo si spomeniem na slová, ktoré hovoria o tom, aká je psychika človeka nepredvítateľná. No na druhej strane ona jediná vie, čo sa v našej mysli ďalšie udeje. Iba žeby sa takéto spomienky náhodou spájali kvôli človeku, ktorý ich vyslovil?

Ak možno raz, budeš toto čítať, predpokladám, že sa zasmeješ tiež.. Lebo budeš spokojný s tým všetkým, čo sa naokolo Teba bude diať.

On nechcel, no ona odišla

11. listopadu 2017 v 21:21 | MaťaaPunk |  Keď je toho už príliš
Áno, naozaj ma to mrzí. Nechcel som Ti spôsobiť ešte viac bolesti odvtedy, ako som Ťa spoznal a prvýkrát stretol. Bola si pre mňa tou, s ktorou by som najradšej odišiel aj tisíc kilometrov ďaleko, len preto, aby si bola šťastná. Keď som videl úsmev na Tvojej tvári, nič viac som k šťastiu nepotreboval.

A ver mi, že by som to urobil aj hneď teraz. Zbalil si kufor, naštartoval auto a chytil Ťa za ruku.

Prečo to teda nespravím?

Ty o tom doteraz nevieš, ale raz som počul rozhovor medzi Tebou a mojim najlepším kamarátom.
Plakala si. A ja som plakal tiež.
Mal som sa s ním vtedy stretnúť a Ty si náhodou kráčala naokolo neho. Bála si sa, že si ma stratila. Nevedela si, čo sa so mnou deje. Nemala si ani tušenie o tom, kde by som mohol byť.
A úprimne si oľutovala, že si mi vykričala všetky možné aj nemožné veci, ktoré sa za tú dobu udiali.

Chcel som Ti vtedy dať bozk do vlasov a utrieť slzy. No nedokázal som to.
Tvoje slová mi stále zneli v myšlienkach a bodali ma do srdca. A to buchnutie dverami mám stále pred očami. V tom momente som vedel, že si skĺzla na podlahu a začala si plakať. Počul som to. Nebolo to moje rozhodnutie, že si mi vzala hneď aj kľúče. No vtedy by som sa hneď vrátil. No asi si sama vedela, čo robíš a aké to môže mať následky.

Dal som Ti čas.

Chcel som, aby si si uvedomila, čo všetko si vykričala do sveta a nebola to pravda.

Chcel som, aby si sa znovu na mňa usmiala a objala ma.

Chcel som, aby si vo svojom vnútri našla pochopenie pre moje správanie.

No teraz si želám asi už len jedno..

Aby si znovu bola usmiata. Lebo Tvoj úsmev liečil. Keď ma trápilo mnoho vecí, Ty si sa na mňa usmiala a ja som vedel, že ostaneš pri mne. Že všetky problémy pominú, keď sa na ne pozrieš tými tmavomodrými očami.

Veril som..

A verím aj teraz, že nájdem ženu, ktorá bude iná, ale zároveň podobná tej, ktorá navždy odišla..
Bez vysvetlenia a so slzami v očiach.

Oplatí sa bojovať

2. listopadu 2017 v 18:50 | MaťaaPunk |  Keď je toho už príliš
Naozaj. A potom to bude inak ako doteraz.

Naozaj úplne inak. Jedného dňa sa prebudíš a budeš cítiť, že sa Ti tento vnútorný boj oplatil.
Pozrieš sa do zrkadla a uvidíš novú osobu. Osobu, ktorá zabudla. Zabudla na všetko zlé, čo sa v jej živote udialo.

Možno odmietol on Teba a možno práve Ty jeho. Čo ak ste boli spolu už príliš dlho, no akosi to nevyšlo. Možno sa budete trápiť obaja, alebo len Ty.. Kto vie, ako to naozaj bolo. Ale ja jednu vec viem určite. Po tom všetkom, čo sa v Tvojom živote udialo, budeš Ty tá, ktorá sa prvá pohla z jedného miesta ďalej. A zabudla. Ty si v tom prípade jasný víťaz.

Zvíťazíš nad všetkými spomienkami a bolesťou, ktorá Ťa sužovala. Tvoju tvár bude zdobiť ten najkrajší úsmev, ktorý v tú chvíľu bude patriť len Tebe. Pocity na duši budú znova o niečo krajšie. Nebudeš už premýšľať nad slovami čo ak..

Keď sa budeš prechádzať večerným námestím v svetle lámp, budeš sa usmievať. Tvoje myšlienky sa znova stanú farebnejšie a krajšie. Budeš to Ty. Znova silná a usmiata. Stretneš svojich blízkych priateľov a opäť to bude všetko také, ako predtým.

Naozaj.

Ale vlastne, čo ten veľký farebný park s fontánou v strede? Keď si v jeden piatkový večer mala na sebe jeho veľkú čiernu mikinu s bláznivými obrázkami a kapucňou na hlave? Bola Ti zima a spoločne ste sedeli na veľkej drevenej lavičke? So spomienkami na jeho úsmev a vtipy, ktorými sa snažil spríjemňovať všetky tie spoločné chvíle?

Možno to bude mrzieť.. Ale určite v sebe pocítiš niečo, čo Ti jednoznačne napovie, že už je dobre.

Ak sa budeš prechádzať tým parkom, budeš to vnímať inak. Možno sa nad tým všetkým usmeješ, no určite Ti chladné myšlienky nezaplavia hlavu. Budeš vedieť, že to už nebude stáť za to, aby si sa mala ďalej ešte trápiť.

Určite si dlhú dobu nevypočuješ žiadnu pieseň, ktorá by Ti ho pripomínala. No keď budeš vedieť, že všetko je už iné a lepšie, vypočuješ si ju. A s úsmevom na tvári. Lebo určite Ti bude môcť pripomenúť rôzne iné myšlienky, ktoré budú súvisieť aj s inými ľuďmi.

Naozaj.

Prosím nezabudni, možno to ešte chvíľu potrvá, no bude to všetko opäť v poriadku.

Další články


Kam dál