Volám sa Maťka a písanie mi vytvára radosť zo života.

Veríš v tie náhody?

Pátek v 17:37 | MaťaaPunk |  Napísal život
Bolo to raz dávno, keď som doma ležala v posteli s horúčkou, bolesťou hrdla a navôkol mňa sa nachádzali antibiotiká a dva litre čaju. A naozaj som nevedela, čo robiť s toľkým voľným časom. Komunikačné technológie ma presvedčili, aby som niekoho vyhľadala. Prezerala som, čítala som a nejakým spôsobom som ti napísala Ahoj.

Nepamätám si mnoho vecí a ty to dobre vieš. Ale predpokladám, že to takto bolo. Písali sme, smiali sme sa, no stále som bola opatrná. Aj keď niečo mi už vtedy hovorilo, že nebudeš až taký zlý človek. Do určitej miery si ním nebol. Asi si mal toho veľa v škole a v rodine.

Začínam si spomínať na X rôznych dôvodov, prečo nie. Ale asi nechcem poznať odpoveď na otázku, či to bola vždy pravda. Aj keď, nemám problém Ti veriť.. Aj napriek všetkému, čo sa stalo. No ak to tak naozaj bolo, máš jeden bod k dobru. Ak nie, tak radšej na to zabudnime.

Po nejakej dobe som usúdila, že nič zlé sa neudeje, ak budeš poznať moje meno. A naozaj som Ťa na tej prekliatej sociálnej sieti šťuchla. Sama som neverila, že som to vtedy urobila. Aké to boli vtedy neskutočné problémy. :)

Veď vieš, náhoda je hlúpa.. Ty si možno bol pre mňa náhodou, no hlupákom by som Ťa nenazvala. A možno sa tomu doteraz čuduješ a lámeš si hlavu nad tým, prečo sa na Teba nehnevám. Nesprával si sa možno tak, ako bolo potrebné, ale vtedy si to bol Ty.

Stále si stojím za tým, že sa na seba môžeš usmiať v zrkadle, a povedať si, že si sa zmenil. Zmenil k lepšiemu, pochopiteľnému a rozumnému. Napriek tomu, že som nechcela, aby sme túto tému znovu rozobrali. A predsa som to ja prvá začala.

Pochopila som, že ľudia sa naozaj dokážu zmeniť, keď si to vyžadujú dôležité zmeny v živote. A možno práve preto, lebo si to úprimne oľutoval, čomu nasvedčovalo mnohokrát spomenuté prepáč.

Povedala som Ti, že som si na začiatku nespomenula, no možno to nebola úplná pravda. Niekde v mojej mysli si stále bol. To som len ja musela inak poukladať všetky myšlienky v hlave a Teba zastrčiť niekde ďaleko do zabudnutia. A možno predsa som na nejaký čas aj zabudla..

A však na tú čajovňu v sobotu, keď ráno veľmi pršalo, tak rýchlo nezabudnem. Ak si si práve teraz položil otázku prečo, tak odpoveď nájdeš v sebe. Ak ju poznáš, ďalší bod pre teba, no ak nie, možno Ti na ňu raz odpoviem.

Drahý M., stále veríš na náhody v živote?
 

Trvalo to dlho..

30. září 2017 v 23:59 | MaťaaPunk |  Úlomok dní
Letné prázdniny sú natrvalo preč.
Do ďalšieho roku..
Väčšie množstvo spomienok, ktoré tu sú a verím, že aj navždy ostanú..

Opäť sedím na tom inom kopci a pozerám niekde ďaleko do tmy.. Pri spomienke na ten prvý kopec sa mi do očí hrnú slzy. Už je to tak dávno, čo som z neho pozerala na to mesto, ktoré je mojej duši najviac spriaznené. Tie spomienky ma až príliš ubíjajú.. Viem aj prečo, no nechcem si to úprimne priznať. Mrzelo by ma to ešte viac.


ALE, PREČO?


To slovo minulosť má v sebe neskutočne veľa odôvednení. A možno jedným z tých najväčších bol strach. Nedokázala som v sebe potlačiť tie pocity, ktoré ma vtedy pred rokmi trápili.

Tie pocity prišli náhle a nečakane pri prechádzke s hudbou v ušiach, ktorá dokázala vypovedať aj to všetko ostatné, čo malo ostať minulosťou nesprístupnené. Možno aj navždy..

Nebolo to také temné, skôr bolestivé. Alebo to možno ešte neprebolelo?

Utiahnuté myšlienky, nespavosť a môj padajúci domček z karát, ktorému už veľa času neostáva.

Nepríjemný pocit, ktorý nedokáže pomôcť, iba len tak podstatnejšie ubíjať hlavu a jej snahu a o niečo nové.


Potrebujem niekoho, alebo niečo, čo by mi znova dokázalo upresniť, prečo sa to aj tak oplatí..
Napriek všetkým spomienkam z minulosti..

Absurdnosť nemá hraníc

18. září 2017 v 19:25 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Na začiatku bola absurdnosť. Veľká absurdnosť. No priniesla úsmev na tvári. Možno to bolo prekvapivé, možno nečakané, no predsa bolo na tom niečo pekné. Nebol to vtip, bola to realita.

Pekná absurdnosť.
Človek má svoje myšlienky, ktoré by mu mali spríjemňovať prežité dni. S úsmevom na tvári. Za mnohých okolností, ktoré sa naskytnú v našich osudoch.
Uvažovať nad tým, čo by bolo potrebné, no aj niečoho, čo je nazvyš. Ale, tak či onak, v prvom rade by to mal hneď na čele viesť úsmev. Mal, no občas...

Jednoduché, však?
Prešlo niekoľko máličko hodín a postupne sa z absurdného stávalo niečo reálne. Vďaka cigaretovému dymu, čaju, smiechu, úsmevu a oháňania sa vankúšom.

Ale, čo vlastne bolo to reálne? A čo bolo toho príčinou?
Len pocit, alebo myšlienka? Niečo často nevídané, ale i tak zaujímavé. Možno niečo medzi tým. Niečo, čo by si zaslúžilo väčšiu pozornosť. Lebo asi to tak naozaj bude lepšie a správnejšie.

Tak ako teda?
Odkrývaním minulosti postupne z človeka opadá nejaký kúsok záťaže, ktorú si so sebou nesie. A niekto sa tej záťaže zbavil veľmi rýchlo a účinne, s úsmevom na tvári. Však?

A ten, čo kráča so záťažou?
Asi naozaj by mal začať premýšľať o kúsok inak. S lepším pocitom v myšlienkach. S tou prijateľnou nerozvážnosťou. Lebo jednoznačne to s ňou pôjde o niečo lepšie, na tomto svete.

-----

Nad otázkou prečo, stále premýšľam, aká by bola odpoveď. Nájsť niekoho, kto dokáže v jednoduchosti vysvetliť, prečo to má tak naozaj byť. A na konci sa jednoducho zasmeje. A v niektorom ďalšom okamžiku sa začnú vytvárať nové a nové myšlienky. No na ten priamy dôvod možno ani moje myšlienky neprídu.

Ale jedna vec je na tom určite jednoznačná a pekná.
Tie myšlienky majú v sebe niečo, čím sa dokážu stať naozaj zrealizovanými.
 


Melódia ticha

16. září 2017 v 18:55 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie

Učarovala mi hudba, zas a znova. No vždy inak, ako predtým. Rozosmeje, vykúzli úsmev na tvári a spomenie si. To aj napriek tomu, že sa v ušiach neozývajú jej tóny a melódia.

Zvláštne, však?
No možno ani nie. Čo by na to povedali iní?
Šialenosť, nemožnosť, hlúposť?

Nie.

A čo ak?

Áno.

Harmónia.
Ticho v niektorých správnych chvíľach vie liečiť. Aspoň na chvíľu, keď nie navždy. Spomenúť si. Usmiať sa. A ďalej kráčať. A spríjemniť si nasledujúci deň, ktorý čaká na nové rozhodnutia.
Vyváženosť myšlienok.

A čo ak?

Áno.

Niekto povie pokoj?
Jednoznačný víťaz všetkých dní. Ktorí je tu najviac potrebný. Možno to nie je ľahké s ním, ale ešte ťažšie je to bez neho. A pokračovanie cestou necestou môže byť o niečo krajšie.
Nehybnosť myšlienok.

A čo ak?

Áno.

Niekto povie radosť?
Široký úsmev na tvári. Z čiernoty sa stáva farebnosť. To ostatné za to určite nebude stáť. A na konci cesty by mala ostať už len ona. Tá nefalšovaná.
Potešenie myšlienok.


Hudba.. Hudba o melódii, a tichu..

Obaja mlčali

31. srpna 2017 v 22:37 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Vedela som, že sa poznajú. Oba mali ako svoju spoločnosť dva dlhšie kábliky, ktoré vyseli z uší a ozývala sa z nich hlasná hudba. Obaja hľadeli von oknom. Nad niečím premýšľali, možno niečo tam vonku hľadali.
Význam? Poňatie? Kto vie..
Tak čo vlastne povedať. ONI.
Pozreli na seba, no v zápätí zrak odvrátili. Obaja. Naraz.
No možno tušili, že toto riešenie situácie bude to najjednoduchšie. Alebo sa pomýlili?

Nemýlili. Jednoduché ticho. Bolo počuť len ožívajúci zvuk v ušiach obidvoch. Mali sa radi a predsa si nevedeli pozrieť do očí.

Usmiali sa na seba, no hneď pochopili, že ani jeden úsmev nie je pravý.

Tak prečo mlčali, keď si naozaj mali čo povedať..

Plamienok

31. července 2017 v 23:50 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Horí, zbĺkne.. A zrazu zhasne.

Prečo, tá sviečka zhasne.. Ten chvíľkový oheň aspoň na nejakú chvíľu dokáže pripomenúť tak veľa spomienok. No v momente, v ktorom zhasne, sa všetky pekné chvíle vyparia, tak ako ten slabučký plamienok. Niekam ďaleko do neznáma. Vrátia sa ešte vôbec?

Vtedy, to bolo úplne iné. Všetci sme sa smiali, spoločne chodili von. Smiali sme a vonku na uliciach sme si spievali obľúbené piesne. Keď si predstavím, že už to sú tri roky, ako na začiatku bolo pekné, no v niekoľkých okamihoch, sa to všetko obrátilo úplne inak. Myslela som, že nás udalosti možno o trochu zblížia, aby to nebolo také ťažké po tom všetkom. Ale asi niekto v našom vesmíre to tak nechcel.

Jednoznačne je už neskoro na otázky, v ktorých sa zmieňuje slovo prečo. No ako sa posúval čas stále ďalej a ďalej, akosi som si uvedomovala, že už nikto z nás nebude takým, akým bol. A asi na toto zistenie som potrebovala čas. Veľa času.

A teraz? Keď vidím niektorú osobu, na ktorú sa mi viažu spomienky z pred tých rokov, usmejem sa.

Usmejem sa nad spomienkou, ktorú mám vo svojom srdci a tam hore do neba pošlem pozdrav a príjemnú spoločnú spomienku. A s úsmevom na tvári neskôr zapálim aj sviečku.

Na sviečku, ktorá čoskoro dohorí aj so spomienkou.

Další články


Kam dál