Nepoznám..

31. července 2018 v 9:07 | MaťaaPunk
Keď je znova pred tebou niečo nové. Niečo, čo vôbec nepoznáš a nečakáš...

Tak a čo teraz?

Usmiať sa a pokračovať v ceste.
 

Tak.

30. června 2018 v 23:58 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Pocit pri všetkých myšlienkach v hlave, ktoré sa správajú ako neriadené strely, je príliš mätúci.

V podstate takýto stav som mala naposledy pred pár mesiacmi. Vtedy som zaň bola vďačná a teraz sa mi asi znechutil.

Neviem presne popísať ten pocit. Štve ma to.
No na druhú stranu si uvedomujem, že potrebujem zmeniť miesto, ľudí, atmosféru..

Možno aj vzduch.

No bojím sa toho, že tie zlé myšlienky sa znovu aj tak vrátia..

Asi ešte porozmýšľam

31. května 2018 v 23:53 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Lebo povedať si, že všetkému nastal koniec je príliš jednoduché. No uvedomiť si, že tým sa všetko len začína, je nepodstatne podstatný detail, ktorý nechcem vidieť.

Ešte chvíľu naozaj nie.

Lebo von, nie je stále krásne letné počasie.

Lebo nastanú aj také chvíle, kedy si pokojne môžem obliecť aj veľkú čiernu mikunu.

Lebo to tak chcem.

Mať nemálo plánov, no veľa starostí s tým, ako ich pretransformovať do niečoho skutočného.

Lebo občas je to naozaj ťažké.

Lebo občas nastanú veci, ktoré budú stáť za to.

Lebo občas potreba vypnúť hlavu sa stáva prvou prioritou.

Ale, tým sa zmení až príliš veľa vecí.

Tak asi si prajem šťastnú cestu.
 


Nie, taký neexistuje

30. dubna 2018 v 23:45 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Nikdy som na neho nečakala a možno som ho ani nepotrebovala. Kto vie, či je to naozaj tak. Rada by som žila v tejto ilúzii.

Dovolíš mi to? Budem ti vďačná..

Lebo nech robíš, čo robíš, stále ťa mám v hlave zaškatuľkovaného ako toho blázna, ktorý na všetko potreboval poznal odpovede. A stále sa ťa to podľa mňa drží.

Či už silou vôle alebo úprimnosťou, to je už na tvojom rozhodnutí.

Ja vlastne ani neviem prečo práve ty.

Prečo znovu ty.

A prečo stále ty.

Odpovieš mi?

No už to inak nebude.

Stredoškolská

31. března 2018 v 4:04 | MaťaaPunk |  Napísal život
Na začiatok len tak v skratke. Nie som ten typ človeka, ktorý by samovoľne vyhľadával veľký kolektív ľudí navôkol seba. Moje pôsobenie na strednej škole môžem charakterizovať ako niečo možno utiahnuté, čudné, usmievavé a v neposlednom rade bláznivé.

Lebo bez toho správneho šialenstva, by to v školských laviciach naozaj nebolo ono. V podstate by som mohla povedať, že stredná škola mi dávala do života veľa skúseností a zážitkov.

Charakteristikou pre toto obdobie by bolo veľké množstvo emócií, nálady a pocitov.
Spoznala som niekoľkých ľudí, ktorí si v mojom srdci nájdu označenie stredoškolská spomienka. Navždy.

Našla som niečím neskutočných bláznov, vďaka ktorým som objavovala čaro stredoškolského života. A naozaj to stálo zato.


Aj keď sme piatkové večery neprežívali spoločne v mestských podnikoch, dokázali sme tento náš školský svet vnímať inak. Spoločne sme hľadali nové cesty v našich životoch a zároveň sme sa smiali na osudoch, ktoré nás postihli. Spoznávali sme a sa učili sa jeden od druhého.

Občas niečo rozumné a sem tam aj niečo nezbednícke.

Výroky, ktoré mapujú toto dlhé obdobie sa poctivo vynímajú nad mojou posteľou spoločne s niekoľkými fotkami.

S veľkým presvedčením môžem povedať, že ich by som už nevymenila za nikoho iného.

Oni vedia prečo. Pretože sú niečím, čo v mojom svete chýbalo. Neviem povedať, čo presne to bolo, no aj keď nezistím, čo je tá zvláštna vec, budem ich mať rada.

A aj vtedy, ak jednému bude ťažko od žalúdka a bude potrebovať studené obklady na čelo. :-)

V školskom prostredí vznikajú mnohé kolektívy a priateľstvá, ktoré dokážu zotrvať na celý život. Veľa ľudí spoznáme a snažíme sa s nimi prežiť čo najkrajšie chvíle, ktoré môžu trvať čo najdlhšie.

Som si istá, že oni boli tí správni blázni, vďaka ktorým som mohla prežiť stredoškolské obdobie s úsmevom na tvári.

A ja verím, že to naše priateľstvo vydrží najdlhšie, ako len bude možné.

Ďakujem Vám, drahí moji stredoškolskí spolužiaci, zato, že som Vás mohla spoznať a hlavne zato, že ste mali odvahu, aby ste vstúpili do môjho života.

Lebo viem, že to so mnou vôbec nie je ľahké.

Tá minulosť..

30. března 2018 v 20:01 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Niekedy je ťažké nežiť minulosťou a nerozjímať sa nad budúcnosťou. Vraj treba žiť len tu a teraz. Vždy pre jeden okamih a daný moment, ktorý sa nám v živote naskytne. Ale niečo na tom bude predsa len pravdivé. Aj keď..

Ja som sa učila príliš dlho to, ako sa odpútať od minulosti. Nebolo to jednoduché a ani jednoznačne cielené. Nevedela som, čo konkrétne sa musí v mojom živote udiať, aby som nebola viazaná k mnohým udalostiam v mojom živote.

Ale po nejakom čase a mnohých uváženiach som našla pre seba odpovede.

V jeden večer, keď zapadalo slnko, som sedela na lavičke a sledovala mesto, v ktorom som kedysi dávno dospievala. Určité obdobia boli komplikované, no všetko to, čo sa vyvinulo skončilo pravdepodobne najlepšie, ako len mohlo.

Vždy keď som premýšľala nad mnohými udalosťami bola som myšlienkami len tam, kde som byť vôbec nechcela. Ale uvedomila som si, že treba niekde spraviť zmenu.

Radikálne, rýchlo a bezbolestne.

Zmenu, na ktorú som potrebovala veľké odhodlanie a ešte viac času.


Klišé. Pretriedila som si všetky fotky, obrázky, vstupenky a ostatné "hlúposti", ktoré mi pripomínali niečo konkrétne, na čo som chcela prestať myslieť. Aj keď na druhú stranu, boli tam aj spomienky na pekné zážitky. No keď som už raz začala, tak som to musela aj dokončiť.

Možno to boli prechádzky s niekým, na kom mi v istých obdobiach záležalo možno až príliš. Možno to bolo o výletoch, ktoré by som si najradšej zopakovala znovu a aj hneď.

Teraz by som už ani nedokázala pozrieť do očí niektorým ľuďom, aj napriek všetkému peknému, čo som s nimi prežila.

Prísť na to, ktorých ľudí naozaj skutočne vo svojom živote potrebuješ, je jeden z najkrajších pocitov, ktoré môžeš mať vo svojom srdci. Naozaj.

Keď je v tvojom srdci niekto, na kom ti skutočne záleží. Komu záleží na tebe rovnakým spôsobom.

Práve pre takých ľudí sa neoplatí pozerať na minulosť. Naučili ma, že ak chcem reálne prežiť prítomnosť, nesmiem pozerať na minulosť ako na niečo, čo by ma mohlo ohrozovať v nových rozhodnutiach. A ešte k tomu si mám vychutnať pocit, ktorý mám, keď som s tými skutočnými ľuďmi, lebo s nimi to zato stojí.

Som rada, že som našla spôsob, ako zabudnúť a nepozerať naspäť, aj keď to nešlo hneď. Po pomalých krokoch som kráčala novým svetom. A samozrejme, s novými ľuďmi.

A za tento nový svet som nesmierne vďačná.

List môjmu starému ja..

21. března 2018 v 19:52 | MaťaaPunk |  Kto som?
Niekedy je ťažké nežiť minulosťou a nerozjímať sa nad budúcnosťou. Vraj treba žiť len tu a teraz. Vždy pre jeden okamih a daný moment, ktorý sa nám v živote naskytne. Niečo na tom bude predsa len pravdivé. Aj keď..

Ja som sa učila príliš dlho to, ako sa odpútať od minulosti. Nebolo to jednoduché a ani jednoznačne cielené. Nevedela som, čo konkrétne sa musí v mojom živote udiať, aby som nebola viazaná k mnohým udalostiam v mojom živote.

Ale po nejakom čase a mnohých uváženiach som našla pre seba odpovede.
V jeden večer, keď zapadalo slnko, som sedela na lavičke a sledovala mesto, v ktorom som kedysi dávno dospievala. Určité obdobia boli komplikované, no všetko to, čo sa vyvinulo skončilo pravdepodobne najlepšie, ako len mohlo.

Vždy keď som premýšľala nad mnohými udalosťami bola som myšlienkami len tam, kde som byť vôbec nechcela. Ale uvedomila som si, že treba niekde spraviť zmenu.

Radikálne, rýchlo a bezbolestne.

Zmenu, na ktorú som potrebovala veľké odhodlanie a ešte viac času.

Klišé. Pretriedila som si všetky fotky, obrázky, vstupenky a ostatné "hlúposti", ktoré mi pripomínali niečo konkrétne, na čo som chcela prestať myslieť. Aj keď na druhú stranu, boli tam aj spomienky na pekné zážitky. No keď som už raz začala, tak som to musela aj dokončiť.

Možno to boli prechádzky s niekým, na kom mi v istých obdobiach záležalo možno až príliš. Možno to bolo o výletoch, ktoré by som si najradšej zopakovala znovu a aj hneď.

Teraz by som už ani nedokázala pozrieť do očí niektorým ľuďom, aj napriek všetkému peknému, čo som s nimi prežila. Prísť na to, ktorých ľudí naozaj skutočne vo svojom živote potrebuješ, je jeden z najkrajších pocitov, ktoré môžeš mať vo svojom srdci. Naozaj.

Keď je v tvojom srdci niekto, na kom ti skutočne záleží. Komu záleží na tebe rovnakým spôsobom.
Práve pre takých ľudí sa neoplatí pozerať na minulosť. Naučili ma, že ak chcem reálne prežiť prítomnosť, nesmiem pozerať na minulosť ako na niečo, čo by ma mohlo ohrozovať v nových rozhodnutiach. A ešte k tomu si vychutnať pocit, ktorý obnáša stretnutia s tými skutočnými ľuďmi. Lebo s nimi to zato naozaj stojí.

Som rada, že som našla spôsob, ako zabudnúť a nepozerať naspäť, aj keď to nešlo hneď. Po pomalých krokoch som kráčala novým svetom. A samozrejme, s novými ľuďmi.

A za tento nový svet som nesmierne vďačná.

Ty si ten najväčší paradox

3. března 2018 v 23:35 | MaťaaPunk |  Zamýšľanie
Paradox. Jav, ktorý zdanlivo odporuje prostému názoru. Protirečiace spojenie myšlienok protizmyselného tvrdenia.


Niekedy je to až príliš komplikované a nezrozumiteľné. Už dlhšiu dobu píšem to, ako sa zmieriť so zlomeným srdcom, ako nesprávnych ľudí vyhnať zo života a to, ako žiť na tomto svete. Možno aj to, ako sa ubrániť láske.

Moje srdce nebolo zlomené rovnako ako niekoho iného. Aj keď som ho možno ešte dávno na začiatku ľúbila, neuvedomovala som si to tak, ako by som bola možno teraz. V týchto chvíľach je to už všetko iné. Zo svojich citov a nálad k nemu som vyrástla a asi aj dospela. Preto som odhodlaná rozpovedať svoj príbeh.


Príbeh, ktorý je jeden veľký paradox. Mnoho vecí okolo nás sú len samé paradoxy, ktoré si niekedy možno ani neuvedomujeme. No prečo je to na tomto svete práve takto?

Keď som ho raz dávno spoznala, netušila som aké je jeho meno a ani koľko má rokov. Vedela som len to, že má rád hudbu tak isto ako ja. Práve vďake nej sme sa mohli zoznámiť. A možno ten príbeh začal už v ten večer, keď som sedela vo vlaku a cestovala za novým dobrodružstvom. Vtedy by mi vôbec nenapadlo, že spoznám človeka, ktorý bude mať v mojom živote určitým spôsobom dôležité miesto.

Dlhú dobu sme neboli ani v kontakte a ani sme sa nevideli. Vlastne, sme ani nehľadali spôsob aby sme to zmenili. Teraz sa len pousmejem nad tým, aká dlhá sa mi zdala diaľka, ktorá bola medzi nami. Tá diaľka, ktorú precestujem niekedy za jeden týždeň aj trikrát. A vôbec mi to nevadí.


Naše stretnutia boli vždy svojim spôsobom o niečom inom a zároveň aj o tom istom. Rozprávali sme sa o našich životoch, úmysloch a myšlienkach do budúcnosti. Aj po tých vyše dvoch rokoch si rada sadnem na jednu lavičku v parku, ktoré mi vtedy v tme pripomínalo bludisko. Vlastne, aj teraz ten park nazývam chaosom a bludiskom pre moje myšlienky. Až príliš často tam chodím premýšľať nad zvláštnymi situáciami.

Odrátavať niekoľko dní do nášho stretnutia? To bola činnosť, pri ktorej som aspoň na malú chvíľu nemusela premýšľať nad realitou povinností naokolo mňa. A vždy to bol jedinečný pocit. Aj keď stále neviem pochopiť význam toho všetkého, čo sa deje.

Niekedy je až také ťažké písať.. Ale ak píšem o tebe, nie je to až také zložité..

Aj po rokoch si to stále len ty

18. února 2018 v 19:22 | MaťaaPunk |  Napísal život
Pamätám si na tie pocity, ktoré mi lietali po celej hlave príliš dlhú dobu.

Vtedy, keď sme sa sa stretli po mnohých mesiachoch. Ako sme sa prechádzali, sedeli na lavičke a jedli zmrzlinu. Mnohokrát som nevedela, že čo sa to so mnou deje. No popravde, o tom nevedel skoro nik. A keď sa teraz obzriem späť na minulosť, zisťujem, že mnohí ľudia si už miesto v mojom živote nenájdu. Už by som im to ani nedovolila.

No späť k tebe. K mužovi vysokému a modrookému, ktorého som spoznala pred niekoľkými rokmi. V tých chvíľach, keď sme sa všetci pri jednom veľkom stole smiali a premýšľali nad tým, kedy v noci pôjdeme domov. A nebolo to príliš skoro.

Naše výlety boli vždy pre mňa výnimočné, lebo som vedela, že už sa nebudú opakovať. A aj vtedy keď som pri tebe nechcela vypiť ani jedno pivo, lebo som chcela mať jasné spomienky. Doteraz som určité veci nepochopila. Ale na druhú stranu, už asi nechcem poznať vysvetlenia a odpovede. Bolo by to nanajvýš zvláštne po toľkom prežitom čase.

Keďže by sa novoročné sľuby mali plniť, pomaly už sa blíži čas, kedy sa ťa budem musieť niečo opýtať. A ukázať ti niekoľko riadkov, ktoré som napísala. Niektoré nedávne a možno aj tie z dávna, no stále si na to netrúfam. Myslím si, že vieš aká som a že sa neodhodlám na mnoho vecí. No odfotografovať si ťa, keď zaspíš pri pozerení rozprávky sa mi jednoducho žiadalo. A keď som ťa zobudila, len som sa pousmiala.

Určité veci v našich životoch sú proste nepredvídaľné a ani jeden z nás netuší, kedy by sme sa znovu mohli vidieť. No ani na túto zvláštnu situáciu som nenašla riešenie. Aj keď sa vidíme párkrát do roka, dokážeme v rozhovore pokračovať aj tam, kde sme prestali pri našom poslednom stretnutí. A to sa mi na tom páči asi najviac. Vážim si to úsilie, vďaka ktorému sa dokážeme stretnúť a porozprávať sa o našich životoch. Lebo jednoznačne sa nám za ten čas, čo sa nevidíme, toho udeje príliš veľa.

Ale teraz pri spomienkach na teba sa pousmejem a porozmýšľam nad tým, kedy nastane znovu ten správny čas na naše ďalšie stretnutie. A poprípade na to, kedy znovu prehrám v nejakej spoločenskej hre, alebo aj na to, kedy si objednáš rovnaký čaj ako ja. Vlastne, vtedy som sa ťa ani neopýtala, prečo si si nevybral niečo iné.

Február je pre mňa niečím výnimočný. A nie je to ani preto, žeby bol ten otrepaný Valentín. Na tento mesiac sa mi viaže viacero spomienok s tvojou osobou.

A za tieto spomienky ti zo srdca ďakujem.

Čo ma naučili?

1. února 2018 v 22:31 | MaťaaPunk |  Napísal život
Zoznámila som sa s nimi aj úpl­nou ná­ho­dou, no do môjho ži­vota do­kážu dať mnoho vecí. A prečo? Lebo na tomto svete si od­cho­dili o niečo viac kro­kov ako ja.
Zá­leží na tom, že nech sa deje aj čo­koľ­vek, buď som si istá tým, že oni tu budú pre mňa. No ne­zá­leží na tom, aký vy­soký je me­dzi nami všet­kými ve­kový roz­diel.

Lebo..

Nie je ťažké prísť na to, či moje myš­lienky majú hlavu a pätu. A ak sa v tom nájde aj pod­statná myš­lienka, tak o to lep­šie pre mňa.

Keď natrafímna tých správ­nych ľudí, ne­bude až tak ťažké za­čať vní­mať tento svet iným po­hľa­dom. Niečo v mojich myšlienkach bude inak. A ur­čite sa ti to tak pá­či.

Aj keď možno po­lo­vicu dňa pre­žijú tým, že sú za­va­lení prá­cou, ve­dia si za­trie­diť a roz­vr­hnúť svoj voľný čas efek­tívne na celý deň, tak aby som si v ich diári na­šla správne miesto.

Lebo sa tu na­sky­tuje vy­soká prav­de­po­dob­nosť, že nie­čím po­dob­ným si už v ži­vote pre­šli a tým pá­dom aj ve­dia, čo malo byť to správne roz­hod­nu­tie. A ak sa na nich obrátim, ur­čite mi vedia po­ra­diť.

Lebo práve oni mi budú do ži­vota pri­ná­šať nové a o to kraj­šie zá­žitky, pri kto­rých sa ne­bude dať za­bud­núť na ten vše­tok spo­ločne pre­žitý čas. A tie zá­žitky budú stáť za to.

Aj keď možno nie som na ich ve­ko­vej úrovni, ob­čas majú po­cit, že na tej men­tál­nej si ich už dávno pred­behla. A to sa im pá­či.

Ale naj­skôr sa na mňa usmejú a za­čnú sa so mnou roz­prá­vať o všet­kom, a o čom len chcem a potrebuje. Lebo vy­po­čuť si ich je nie­kedy ho­tový bal­zam na dušu.

Lebo pri nich nájdem samú seba a budem ve­dieť, že pre­ko­na­nie tej ur­či­tej vzdia­le­nosti, ktorá je me­dzi nami bude to najkraj­šie, čo budeme môcť uro­biť. Aby sme boli spolu. Lebo sú takí.

Dospelí a rozumní. Presne ako ja.

Další články


Kam dál